Выросшая в условиях домашнего насилия женщина спасла ребенка от агрессоров, вызвав полицию

Našli na ulici čipsy a zjedli ich, aj keď v nich bolo načúrané. Alena vyrastala so svojimi štyrmi súrodencami u drogovo závislých rodičov, kde bol hlad na dennom poriadku. Štvorročná Alenka vystrašene hľadí na dvere. Kľučka sa hýbe. Niekto sa snaží otvoriť. Dnes má však so súrodencami šťastie. Rodičia ich nezabudli zamknúť, a tak sa k nim cudzí muži nedostanú. Mama dokonca nechala v izbe zaváraninové poháre, ktoré môžu použiť ako toaletu. „Ak zabudla, tak sme potrebu vykonávali na koberec pod oknom, nemali sme na výber. Horšie bolo, keď k nám v noci chodili ich sfetovaní kamaráti a s mladšou sestrou sa nás dotýkali. Mala som len štyri roky,“ opisuje Alena Šelepská spomienky na opavský panelák hrôzy. V dvojizbovom byte vyrastala so svojimi štyrmi súrodencami a so závislými rodičmi, ktorí alkohol kombinovali s drogami. „Tak veľmi sa hnevám, že nám nikto nepomohol. Mamu veľakrát ľudia konfrontovali s tým, že beháme nahí po vlakovej stanici, ale nakoniec nikto nič neurobil,“ rozpráva mladá žena, ktorá so súrodencami napokon skončila v detskom domove. Napriek všetkému Alena hovorí, že v detstve mala aj pekné momenty, keď napríklad vonku svietilo slnko a ona bola celý deň vonku Zdroj: Alena Šelepská Tam sa však príbeh súrodencov len začína. Prešli si zneužívaním, umiestnením do pestúnskej rodiny a napokon niekoľkoročným týraním. „Vyrábali si na nás pomôcky z dreva, ktorými nás mlátili, pretože varecha sa ľahko zlomila,“ vysvetľuje 27-ročná Alena, ktorá sa snaží vyrovnať so svojou minulosťou. O tom, čo prežila, hovorí veľmi otvorene, aby si ľudia viac všímali to, čo sa deje v ich okolí. Kožený opasok v zásuvke Alena počas celého nášho rozhovoru pôsobí vyrovnane. Všetko opisuje vecne, ako keby sa jej to ani netýkalo. Veľakrát sa na chvíľu zarazí a snaží sa spomenúť, ako sa čo odohralo. Priznáva, že na mnohé momenty si už nepamätá, jej myseľ ich vytesnila. „Sestra Lucka si veľakrát spomenie na nejaký detail a potom sa o tom rozprávame. Mnohé veci sa mi vracajú v snoch,“ hovorí. Niektoré spomienky z detstva si vie však vybaviť veľmi živo. Vyrastala v paneláku, ktorému v Opave nepovie nikto inak, ako „Hrůzák“. Žili tam sociálne slabší ľudia, alkoholici či narkomani. Patrili k nim aj Alenini rodičia. Jej otec pracoval iba občas, mama rozpredávala ich nábytok, za peniaze kúpila iný a ten zas predala. Prídavky na deti minuli väčšinou na alkohol a drogy. Večne sa hádali, robili párty a o deti sa nestarali. „Nikdy sme nevedeli, kedy rodičom prepne z drog. Veľa pili, všade bol neporiadok, lietali veci, mlátili nás opaskami a vôbec nás nestrážili,“ spomína na byt s presklenými vitrínami a šabľami zavesenými na stene. Železnú pracku opasku raz strčila do zástrčky. Dostala elektrický šok, ale všetkým to bolo jedno, pretože ležali sfetovaní v obývačke. Jediná fotka so starou mamou, ktorú Alena so svojou sestrou Luciu majú Zdroj: Alena Šelepská Napriek tomu si vybaví aj chvíle, ktoré by za iných okolností vyzerali ako šťastné. „Viem, že sme sedávali často na matraci v obývačke a pozerali sme rozprávky,“ povie. Rodičia boli jediní dvaja dospelí ľudia, ktorých ako dieťa mala, a tak si k nim vytvorila vzťah. Pripisuje to aj tomu, že deti podľa nej rýchlo zabúdajú a odpúšťajú. S bratmi a sestrou však nemali zabezpečené ani základné potreby. Chýbalo čisté oblečenie, hygiena či jedlo. Namiesto teplej večere Alena jedávala gumené medvedíky. Rodičov suploval starší brat, túto rolu prebral už ako päťročný. Vyprážal hranolčeky, ak nejaké doma našiel. Ak nie, doniesol jedlo, ktoré si vypýtal na ulici, alebo vylovil z kontajnerov. „Tešili sme sa, keď našli vonku otvorené čipsy, bolo jedno, či bolo v nich načúrané, zjedli sme ich,“ opisuje Alena. Jedlo im občas priniesol sused, ale to bolo väčšinou iba vtedy, ak sa rodičia hádali a on sa ich snažil upokojiť. O deti sa niekedy starala stará mama, no len keď to ich rodičia dovolili, a to nebývalo často. Všetci videli, ako vyrastajú, neozval sa nikto. Nikto nič nevidí a nepočuje „Po nociach k nám chodili starí, mladí, bolo ich v byte fakt veľa. My sme boli vždy zatvorení v izbe. Keď sa rodičia zdrogovali, nemysleli vždy na to, že nás majú zamknúť a potom k nám chodili tí ich kamaráti na nočné návštevy.“ Pamätá si, ako jej mladšia sestra pritom plakala. Muži chodievali iba za nimi. Bratov si nevšímali, tí sa snažili spať. „Raz tam otec vletel a začal po nich kričať, že čo nám robia a všetci sa hrozne pohádali.“ Alena aj tieto spomienky opisuje bez emócií. Hovorí, že ako dieťa si postupne zvykla na všetko. O pol roka na to im prišla domov zásahovka. Polícia a dve sociálne pracovníčky zobrali vystrašené deti preč. Tvrdili im, že idú len na výlet. Na „výlet“ išli do zariadenia do Havířova, kde čakali na umiestnenie do pestúnskej rodiny. Zdalo sa, že súrodenci konečne začnú žiť normálny život. Aj tu sa však so sestrou stali obeťami sexuálneho zneužívania. „Bol tam Samuel a jeho brat Filip. Boli starší a mňa so sestrou si vždy brali…,“ hovorí Alena. Keď sa pýtam, či nikto z vychovávateľov nevidel, že dievčatá zneužívajú starší chlapci, Alena sa smutne usmeje. Hovorí, že celý jej život nikto nič nevidí a nepočuje. „Aký sebecký a nezodpovedný človek ste, že necháte znásilňovať dve malé dievčatá vedľa v izbe? Niekedy si hovorím, že by som sa tam hrozne rada vrátila a spýtala sa ich na to. Samozrejme, po nejakej dobe si zasa zvyknete, aj keď to hrozne vždy bolelo. Tety nám povedali, že nemám simulovať, že mám potom bolesti,“ spomína na pracovníčky zariadenia. Napriek tomu okúsila aj normálnejší život. Začala spolu so súrodencami chodiť do škôlky, našla si kamarátov a čo je hlavné, mali pravidelnú stravu. Na tomto mieste bola rok a pol a potom sa konečne našla pestúnka, ktorá si deti chcela osvojiť. Nestojí za nič Za deťmi do domova chodila pravidelne. Nosila im sladkosti a snažila sa ich spoznať, kým jej ich úrady deti nepridelili. „Ja som si k mame našla hrozne rýchlo citový vzťah. Súrodenci to mali ťažšie, ale ja som vedela, ako na ňu,“ hovorí Alena. Prekvapí ma, že o pestúnke počas celého nášho rozhovoru hovorí ako o mame. Priznáva, že ju tak volali všetci a ona veľmi túžila po mame, preto sa jej hneď na začiatku spýtala, či ju tak môže volať. Zdalo sa, že pestúnka ich má rada a naozaj je pripravená sa o päť súrodencov starať. V tom čase boli podľa Aleny pravidlá v Českej republike nastavené v pestúnskych rodinách tak, že vychovávať mohla len pestúnka, ktorej pomáhali „tety“ zo zariadenia. „Najprv nás za svojim priateľom Pepíkom brala len na víkend. Tam nás začal mlátiť, bol to neskutočný tyran.“ Okolie však videlo Pepíka v úplne inom svetle. Hovorili, že je veľmi dobrý muž, keď sa stará o päť detí z detského domova. Bežné veci, akými sú oslavy narodenín či Vianoc, začali deti zažívať až v pestúnskej rodine, aj keď boli sprevádzané týraním Zdroj: Alena Šelepská Alena od detstva vedela, že nechce byť ako svoja biologická mama, pretože vždy keď ju uvidela, začalo jej byť na vracanie. Neohlásene k ním chodila a tvrdila, že si ich vezme domov. Súd jej však stretávanie s deťmi bez prítomnosti sociálnych pracovníčok zakázal, no ona aj tak chodila. Vždy im doniesla plné tašky starého jedla a hračiek. Niekedy stála pred školou so svojim novým priateľom a Alena sa tvárila, že ju nevidí. Postupne za nimi chodiť prestala. Pestúnka však Alene stále pripomínala, že bude úplne rovnaká ako jej biologická mama, pretože má tie isté gény. „Mama (pestúnka, pozn. redakcie) mi celý život hovorila, že mám malé IQ. Nechcela, aby som išla na gymnázium, že nemám mať veľké ambície, lebo nemám na to bunky, a ak budeme vymýšľať, vráti nás do domova,“ hovorí Alena. Opakovala, že sú pre ňu len prácou, a že si ju nezaslúžia. Napriek tomu to bola jediná „mama“, ktorú mala. Svojím spôsobom ju má aj dnes rada. Pestúnka nebola jediná, kto deti súdil. Stretávali sa s tým neustále. Psychológovia ich skúmali a cudzí ľudia si o nich šepkali, že sú to „tie problémové deti z domova“. Alena spomína na to, ako sa musela prestať rozprávať so svojou kamarátkou. Zakázala jej to mama, pretože tvrdila, že Alena so súrodencami skončili v domove preto, lebo boli „zlé decká“. Klamal, že ich nezbije Po dvoch rokoch sa aj s novou mamou presťahovali k Pepíkovi. Fyzické tresty odvtedy pribúdali. Alena to nevnímala ako niečo zlé, myslela si, že takto by to malo byť. Často tak stála so súrodencami nahá a čakala kým príde na rad, aby ju zbili. „Vyrábal si nástroje, ktorými nás mlátil,“ hovorí a dodáva, že z celého života bolo pre ňu toto najbolestivejšie obdobie. Až v škole si začala všímať, že to, čo sa deje u nich doma, nie je správne. Jej spolužiaci mali rodičov, ktorých sa nebáli, a ktorí ich podporovali. Alena im veľmi závidela. Páčilo sa jej, že rodičia kupujú svojim deťom darčeky a čakajú ich po škole. Nechápala, prečo konflikty riešia rozhovorom, a nie bitkou. Alena so súrodencami sa v škole čoraz viac bili a nedávali pozor. Na hodinách veľa spali, pretože doma boli celé noci hore. „Veľmi rada spím. Snúbencovi hovorím, že to dospávam detstvo,“ usmieva sa. Keď sa jej pýtam, prečo doma nemohli spať, vysvetľuje, že sa báli, kedy Pepík otvorí dvere a začne ich biť. Občas sa priznali k veciam, ktoré nespravili, pretože im sľúbil, že ak sa niekto z nich prizná, tak ich nezbije. Klamal. Rád si vyrábal kožené biče, ktorými ich bil. Hneval sa, keď pri bitke lámal varechy a tak si urobil takú veľkú, ktorú na nich nedokázal zlomiť. Ak sa mu niečo nepáčilo, poslal ich kľačať na sušený hrach alebo na drevené poleno. Keď pri polievaní kvetov omylom Alena vyliala vodu, prišla bitka. „Nechal nás držať predpažené ruky, kam nám naložil knihy. Keď sme už nevládali a pustili ich, zbil nás. Bil aj mamu, tá si pomoc nevypýtala, stala sa rovnakou, ako on,“ menuje praktiky, ktoré na dospievajúce deti opatrovníci používali. Neskôr ich Pepík už bil za všetko. Aj keď do domácnosti chodili pravidelné kontroly, nikdy si nič nevšimli. Súrodenci opakovali stále rovnaké príhody, ako spadli z bicykla. Alena hovorí, že najviac ju hnevalo, keď psychologičky dávali pestúnke stále nové knihy o výchove, ktoré si má naštudovať. Potom spolu pili kávu, kým deti pod tričkami schovávali tmavé modriny. Dlhé roky to prechádzalo a príbehy o pádoch z bicykla neboli nikomu čudné, až kým si jedna učiteľka nevšimla Alenu počas prezliekania na telesnú výchovu. Stála v šatni a s otvorenými ústami na ňu pozerali aj spolužiačky. Modriny mala všade: na kolenách, lýtkach aj krku. „Jedna mladšia učiteľka si mamu s partnerom zavolala do školy. Pepík jej povedal, že mu to je jedno a nemá sa starať, ako si vychováva svoje decká, ktoré si vymýšľajú. Myslím, že sa ho bála, preto sa na to vykašľala,“ priznáva Alena. Tým sa celá pomoc skončila, a nikto viac sa už o modriny nezaujímal. Pepík? Toho by som zabila „Ak by žil, zabila by som ho,“ odpovie Alena takmer okamžite na otázku, čo by robila, ak by sa mohla s Pepíkom teraz porozprávať. Pamätá si na jednu noc, keď mala asi desať rokov. Z kuchyne zobrala vidličku a chcela mu ublížiť. Nevedela však, ako sa to robí. Pepík s mamou ešte nespali. Sedeli v obývačke a keď ju mama zbadala, spýtala sa, čo sa deje. Alena si vidličku strčila za nohavičky a tvárila sa, že je námesačná. Ľahla si na zem pod stôl a predstierala, že spí. Mama jej uverila. Alene sa pravidelne stávalo, že sa ocitla na inom mieste, ako zaspala. Nápad ublížiť Pepíkovi spätne vníma ako jeden z prvých záchvatov hnevu, ktorý mala. No nebol posledný. Priznáva, že doteraz má problém s adrenalínom. Akonáhle sa nahnevá, má čierno pred očami a cíti hnev, ktorý len veľmi ťažko ovláda. „S tým mi pomáha môj snúbenec a terapie, aby som dokázala mať chladnú hlavu. Stále sa to učím.“ Alena sa napriek všetkým prekážkam snaží udržať súrodencov pokope Zdroj: Alena Šelepská Alena mala trinásť rokov, keď Pepík zomrel. Situácia sa však nezlepšila. Mama ich bila neustále, častejšie, ako keď žil. „Sedela som v izbe a mala som opäť čierno pred očami. Mlátila brata, ktorý volal o pomoc. Začala som sa potiť, kývať dozadu a dopredu. Vybehla som tam, vzala som jej ten kožený bič, zmlátila som ju tam na chodbe,“ opisuje Alena potichu. Mame vtedy povedala, že ak ešte raz jej brata zbije, tak ju zabije. To bol poslednýkrát, keď ich udrela. Alena mala bič ešte dlhé roky odložený v skrini ako dôkaz. Potom sa ho zbavila. Pochopila, že nikto sa nebude pýtať, čo s bratmi a sestrou prežili. Vyhodila ich z domu Od pestúnky odišla ako devätnásťročná a presťahovala sa na internát. Mohla to urobiť skôr, ale nevedela si predstaviť, že mladších súrodencov tam nechá. Tentokrát rolu rodičov prebrala ona. Dohliadala na bratov a sestru, pomáhala im, kontrolovala úlohy a ak mali problémy, snažila sa ich urovnať. Doma, ak sa to vôbec domovom dá nazvať, ostali už len bratia. Pestúnka odchádzala na víkendy a niekedy aj na celý týždeň preč, pretože robila vedúcu v detských táboroch. Alena sa odsťahovala do Prahy, aby zarobila peniaze. Mladších súrodencov si chcela zobrať do opatery, pretože jej mama čoraz častejšie hovorila, že sa o nich starať nechce. Pestúnka s tým napokon súhlasila, absolvovali spolu všetky sedenia s psychológom, sociálnymi pracovníčkami a podali si žiadosti, aby ich Alena dostala do starostlivosti. Úrady usúdili, že to zvládne. „Ja som súhlasila a mama len plakala, akí sme nezvládateľní. Keď sme prišli domov, začala plakať, že to neurobí, lebo je to omyl,“ hovorí. Netrvalo dlho, a pestúnka Aleninho brata na osemnáste narodeniny vyhodila z domu. Najmladší brat neohlásene prišiel na pol roka k sestre Lucii. „Mama poberala celú dobu peniaze od štátu a mojej sestre nič neposielala. Lucka to potom ohlásila, prebehol súd a dostalo ho do starostlivosti. Robila ošetrovateľku v domove dôchodcov, mala ranné, nočné, bola unavená. Všetko ťahala zo svojich peňazí,“ spomína si. Alene sa však nepodarilo súrodencov ochrániť tak, ako chcela. S Luciou bratom nahrádzajú mamy vždy, keď treba a najmladší Daniel žije s priateľkou, najstarší Matúš napokon skončil vo väzení. „Stredného Milana si vezmeme k sebe na pár mesiacov, chceme mu dopriať posteľ, jedlo, pomôcť zohnať prácu. Všetko to urobíte, a to je potom k ničomu, začne zasa brať drogy,“ Hoci by sa mohlo zdať, že sa vybral v šľapajach biologických rodičov, je to trochu inak. Situáciu mu sťažujú aj psychické problémy. Teraz si však našiel prácu a celá rodina verí, že tentokrát sa mu podarí zbaviť sa dedičstva po rodičoch. O najstaršom bratovi takmer žiadne správy nemajú, na fotografii preto chýba Zdroj: Alena Šelepská Sloboda ešte len príde Dva dni pred naším rozhovorom sa Alene zase snívalo o Pepíkovi. Zo všetkých zlých vecí, ktoré prežila, bola pre ňu toto najhoršia. Dnes však žije úplne iný život. O chvíľu sa bude vydávať, pravidelne chodí na terapie a snaží sa pochopiť to, čo sa jej v detstve dialo. Slobodná však stále nie je. Vyčíta si, že súrodencov nedokázala ochrániť pred Pepíkom. Bála sa ho vtedy a bojí sa ho aj dnes, vo svojich snoch. Len pred pár dňami v obchode videla, ako sa dvaja ľudia zrejme pod vplyvom drog alebo alkoholu naťahovali o malé dieťa. Kričali na celý obchod a jej to pripomenulo vlastné detstvo. Všimla si, že väčšina ľudí automaticky sklonila hlavu alebo, naopak, zvedavo sledovala hádku. Šepkali si, no tvárili sa, že ich sa to netýka. Alena bez rozmýšľania vytiahla mobil a zavolala políciu. Triasla sa od hnevu, kým čakala na príchod hliadky. „Už keď som bola malá, chcela som deťom, ako som bola ja, pomáhať. Nemala som na to úplne odvahu. To sa dnes snažím zmeniť.“