Бывший журналист Томаш Худак критикует политиков за отсутствие профессионализма и популизм

„Keď viete, že robíte zle a neviete to obhájiť, neostáva vám nič iné, len sa konfrontácii vyhýbať,“ nešetrí kritikou bývalý novinár a komik Tomáš Hudák. Martinu Šimkovičovú si pamätá ako kolegyňu, ktorá čítala správy, no keby mu bol niekto v roku 2010 povedal, že sa raz stane ministerkou, bol by sa len nahlas zasmial. Komik Tomáš Hudák, hovorí, že v istom momente sme smiešni všetci, no politici sú úsmevní, lebo si neuvedomujú vlastnú malosť. „Kým sa politici držia pripravených nôt a toho, čo bolo dohodnuté na komunikáciu, tak sa to ešte dá počúvať. Potom to môžete pozorovať v ich očiach, ako sa osmelia, keď im vyjde jeden argument, ego im povie: „Teraz skús niečo vlastné!“ a oni svoj vnútorný hlas poslúchnu. Chcel by som im poradiť: nepočúvajte tieto hlasy. Ak si nie ste istí, či už v ekonómii alebo vo filozofii, nepúšťajte sa do toho,“ hovorí pre Aktuality.sk. Hoci je známy najmä vďaka humoru, napísal román Amerikáni, ktorý je založený na osudoch jeho rodiny. Skúsenosti vysťahovalcov zo začiatku 20. storočia sú podľa neho platné aj dnes. „Keď zažijete slobodu a svet plný možností, kde sa ľudia zaujímajú o politiku a chápu, že sila je v komunite, a potom narazíte na mentalitu, ktorá je presným opakom, je to veľmi ťažké. Mnohí to nezvládli. Buď sa presťahovali do miest, alebo sa nakoniec vrátili späť do Ameriky. Z tohto by sme sa mali poučiť, pretože teraz nám odchádzajú mladé mozgy, ktoré by sa mohli vrátiť a obohatiť našu krajinu.“ V rozhovore sa dočítate: prečo je pôsobenie Martiny Šimkovičovej prejavom chýbajúcej kvalifikácie a sebareflexie; aký osud postihol satirické relácie v STVR; prečo si myslí, že sme z volieb urobili SuperStar a ktorí politici by mali byť skôr influencermi; či je v súčasnosti populárne robiť zle a nehanbiť sa za to; aké paralely vidí medzi vysťahovalectvom do Ameriky z knihy Amerikáni a dnešným odlivom mladých mozgov; čo chystá v novom stand-up špeciáli. Reláciu Na rovinu sme nahrávali 12. augusta. Môžete si ju pozrieť ako videopodcast alebo prečítať ako editovaný prepis. Video sa načítava... V minulosti si bol kolega s Martinou Šimkovičovou, poznáš sa s ňou dlhšie a v jednom rozhovore si povedal, že sa veľmi nezmenila. Prejavovala sa už v televízii tak, ako ju sledujeme dnes? Spoznal som ju približne v roku 2010, keď som prestupoval z denníka SME do spravodajstva televízie Markíza. Pavel Bruchala, ktorý s ňou začínal v rannom vysielaní, ju možno pozná ako inú „Maťu“. Ja som ju už zažil ako človeka, ktorý čítal správy. Už vtedy sa prejavovali mnohé jej vlastnosti, aké vidíme dnes, či už ide o aroganciu alebo o zvláštne nastavenie. Nehovorím priamo o zvláštnych názoroch, ale skôr o takých, ktoré by nemali byť v zhode s novinárskym pohľadom na svet. Keby sa ma vtedy niekto opýtal, či takýto človek môže, alebo bude zastávať ministerský post, tak by som na to rozhodne nestavil. Asi by som sa len hlasno zasmial. Preto je dnes pre mňa neuveriteľné, aký posun v tejto krajine nastal. Človek bez akejkoľvek kvalifikácie na takúto prácu šéfuje rezortu, ktorému nemá absolútne šancu rozumieť. Pritom čítala správy, tak by mala mať istý všeobecný prehľad, ale mám pocit, že nikdy nemala záujem hlbšie porozumieť veciam. Je pre mňa úsmevné sledovať ju na tých niekoľkých tlačovkách, keď nájde odvahu predstúpiť pred verejnosť. Musí to pre ňu byť mentálne náročné cvičenie. Samotná príprava na dosiahnutie výsledku, ktorý vidíme, jej podľa mňa zaberie aspoň dva dni. Výsledok má takú kvalitu, že sa zdá, akoby sa sama hanbila chodiť medzi ľudí. V minulosti ju vypískali vo Východnej, a preto tento rok bola iba v zákulisí. Podobne to bolo pri otváraní Európskeho hlavného mesta kultúry v Trenčíne. Hoci tam bola, na samotnom ceremoniáli sa nezúčastnila, zrejme z obavy pred opätovným vypískaním. Myslíš, že sa úprimne hanbí ísť medzi ľudí, alebo len číta spätnú väzbu a nechce jej byť vystavená? Spätnú väzbu zrejme číta, hoci si myslím, že ju má istým spôsobom už prefiltrovanú. V takejto pozícii si nemôže dovoliť ignorovať relevantné ohlasy, ale nemyslím si, že ide o hanbu, iba nechce byť konfrontovaná s ľuďmi a s realitou, pretože vie, že na to nemá argumentačne hodnovernú a správnu odpoveď. Jednoducho vie, že sa nedokáže obhájiť. K základnej výbave zrelých ľudí by malo patriť, že ak človek zlyhá, mal by byť schopný postaviť sa pred ľudí, priznať si chybu a povedať „v tomto som sa mýlil, toto som robil zle.“ Ak však viete, že robíte zle, neviete to obhájiť a nemáte ani záujem chybu napraviť, neostáva vám nič iné, len sa konfrontácii vyhýbať. Je to stratégia viacerých ľudí v jej okolí vrátane pána Lukáša Machalu alebo predsedu rady Fondu na podporu umenia. Konfrontácii sa vyhýbal až tak, že vyslovene utekal. Ja tvrdím, že neutekal pred novinármi, ale pred dôsledkami vlastných rozhodnutí. Novinári tam boli na to, aby ho konfrontovali s tým, ako vedie tú inštitúciu. Keby sa nemal za čo hanbiť, nemal by pred čím utekať, nie? Asi áno, ale bola to veľmi zvláštna situácia. Keďže sa zaoberám humorom, stále rozmýšľam, ako veci použiť v satire a vždy sa snažím vžiť sa do toho človeka a nájsť jeho motiváciu, no v tomto prípade netuším, čo to malo byť. Možno išlo o nejaký skrat, ale rozhodne to nie je dospelé správanie. Takto som riešil situácie, keď som mal šesť-sedem rokov. Keď si vedel, že si niečo vyviedol a otec prišiel domov, čo si urobil? Utekal si. To je v detstve najjednoduchšie riešenie. Nerozumiem, čoho sa Matúš Oľha bál, keďže novinári mu na konci dňa nemôžu nič urobiť. Stačí povedať, že nebude odpovedať, ako to urobil legendárny Peter Plavčan so svojou pokazenou platňou: „Ďakujem za vašu otázku.“ Z takej situácie sa dá vykorčuľovať všelijako. 4 fotky v galérii Peter Plavčan Zdroj: TASR/Michal Svítok Podľa mňa majú takéto skratové úniky ľudia, ktorí sú na svojich pozíciách nekompetentní. Pri politikoch vidíme, že ak niečomu rozumejú, vedia sa postaviť a novinárom to vysvetliť. Tí schopnejší to dokážu dokonca manipulatívne otočiť tak, že z toho vyjdú ako tí, ktorí situáciu zvládli. Mnohí si kvôli tomu robia rôzne komunikačné tréningy. Ak však človek vie, že všetko padá na jeho hlavu, prichádza takýto skrat. Pán Oľha to nakoniec aj sám pochopil, keďže sa hneď potom vzdal funkcie. Došlo mu, že toto nechce zažívať, minimálne nie v takomto veku. Škoda, že ministerka Šimkovičová tento stupeň sebareflexie nemá. Je pre mňa zaujímavé, keď sa pokúša použiť nejaký argument, napríklad pri FPU chcela poukázať na to, že v minulosti veľkí umelci nedostávali žiadne fondy, a napriek tomu tvorili. Ako príklad uviedla Ludwiga van Beethovena. Vsadím celý svoj majetok na to, že jej to poradil Machala. Prvé, čo urobí bežný človek, je, že to zadá do Googlu a hneď zistí, že Beethoven tiež fungoval vďaka vtedajším fondom. Išlo o mecenášov, ktorí sa vyslovene skladali na to, aby mohol tvoriť. Navyše to hovorila v kaštieli, v ktorom Beethoven pôsobil. Mohli by sme sa opýtať, či by sme nemali zrušiť celé ministerstvo kultúry, keďže v Beethovenovej dobe ani Rakúske cisárstvo žiadne také ministerstvo nemalo. Podľa tejto logiky by bola jej funkcia úplne zbytočná. Táto detská logika je niekedy naozaj úsmevná a je až zarážajúce, že sa tým vôbec musíme zaoberať. Hovorí sa, že ministerstvo kultúry reálne riadi Lukáš Machala, ktorý sa zjavne vôbec nehanbí hovoriť škandalózne veci. Na Rade STVR vždy povie kreatívnu a intelektuálne podnetnú myšlienku, napríklad, že by sme mali namiesto skratky USA používať SŠA. Aktuálne sledujeme, že na sociálnych sieťach sú populárne hejty a najpredávanejším obsahom, za ktorý ľudia platia, je mizogýnia. Nie je dnes populárne úplne otvorene robiť zle a nehanbiť sa za to? Dnešnú dobu charakterizuje veľká polarizácia a každá strana má svoj tábor. Ľudia sa tešia, keď vidia, že ich zástupca niekomu naložil. Každý druhý titulok v bulvári sa začína vetou typu: „Teraz budem rozprávať ja“ alebo „Naložila im“. Pracuje sa tu s čistou emóciou. Smutné však je, že títo ľudia si neuvedomujú, že zastávajú verejné funkcie. Nie sú celebrity alebo instagramoví influenceri, ktorí majú rozpútavať jednu kauzu za druhou, aby zbierali kliky. Sú platení za to, že spravujú inštitúcie, ktoré majú prinášať reálne výsledky v prospech nášho štátu. Pán Machala ako vedúci služobného úradu na ministerstve kultúry chce skontrolovať kultúrne inštitúcie a centrá na Slovensku. Pri synagóge v Žiline to urobil tak, že sa postavil za krík a rozprával, že je tu jedna malá kaviarnička, na ktorú idú naše peniaze. Zdá sa mi to nesmierne nedôstojné pre funkciu, ktorú zastáva. Ale je to presne, ako si vravel. Na jeho obecenstvo to absolútne funguje a je im úplne jedno, či je to pravda, alebo nie. Navyše absolútne nikoho zaujíma, že fungoval ako šéf Rady STVR približne deväť mesiacov. Bol podpredsedom v čase, kým rada nemala predsedu. Vtedy nariaďoval kontroly, aby zistil, kto koľko zarába, a neskôr sa vo veľkom prepúšťalo. Mal naozaj absurdné nápady. Chcel na stôl dostať presný výkaz práce každého zamestnanca, teda čo, kto, kedy urobil, či to bolo odkontrolované a aké sú výstupy. V inštitúcii, kde pracuje niekoľko tisíc ľudí. Kedysi som bol veľmi kritický voči bývalému predsedovi rady Igorovi Gallovi, pretože som mal pocit, že v niektorých veciach riešil viac politickú stránku fungovania verejnoprávnej inštitúcie, než to, čo by mal. Momentálne však mám dojem, že je tam jediným triezvym človekom, ktorý často vstupuje do oponentúry a vecne, podľa štatútu rady, pripomína, čo je a čo nie je v ich kompetencii, čo by malo fungovať inak a o čom by sa malo hlasovať. Fascinuje ma aj to, ako vedľa pána Machalu sedí riaditeľka STVR pani Flašíková, ktorá počas toho, ako on prednáša svoje absurdné požiadavky, ani nemihne brvou a tvári sa ako poslušný podriadený. Pritom je šéfkou inštitúcie, pokojne môže vyjadriť svoj názor a zastať sa aspoň svojich ľudí, ktorých si tam priviedla ešte pred tým, než rada začala produkovať tieto veci. Nehovoriac o tom, že pán Machala by tam už vôbec nemal byť vzhľadom na kumuláciu svojich funkcií. Predtým zákon zakazoval, aby bol členom Rady STVR vysoký funkcionár ministerstva. Vopred to kvôli pánovi Machalovi zmenili. Zdá sa mi však zvláštne, že pre nikoho z prítomných nie sú reči pána Machalu smiešne. Na rade vážne diskutujú o tom, že by sme mali používať skratku SŠA. Nikto sa na tom nesmeje? Pre mňa je to zvláštny jav. Záznamy, aspoň tie, ktoré sú verejné (ak pán Machala nerozhodne, že budú v neverejnom režime), pripomínajú komunistické schôdzovanie, na ktorom sa všetci tvária, že musia dodržiavať štábnu kultúru, lebo sú na kamere a majú pocit, že by sa mala zachovať istá úroveň. Neuvedomujú si však, že hlavný protagonista ju vôbec nezachováva. Spätná väzba by mohla spočívať práve v tom smiechu a vec by sa ďalej nemusela riešiť. Oni však riešia vzduch vo vreci a tvária sa pri tom, akoby riadili najdôležitejšie nukleárne procesy. V tomto je to smiešne. Navyše miesta v rade sú celkom dobre platené – odmena je okolo 3 000 eur mesačne. Človek o to nechce prísť, najmä keď vie, že o jeho zotrvaní rozhodujú práve títo ľudia. Najpodstatnejšie je, že tu máme dočinenia s neuveriteľne pomstychtivými ľuďmi. Vidíme to na všetkých úrovniach, vrátane Fondu na podporu umenia, na ktorom sa dialo odpočúvanie. Slúži to len na to, aby na ľudí našli špinu, pomstili sa im, vyhodili ich a potrestali. V rozhovoroch bolo na ľuďoch z fondu vidieť strach, pretože sami nevedia, ako sa majú pred svojimi nadriadenými správať. Nie je to atmosféra, v ktorej má fungovať inštitúcia, od ktorej sa očakávajú výkony a efektivita. Ľudia by mali chodiť do práce s radosťou, nie v neustálom strese z toho, že ich budú šikanovať. Atmosféra strachu a odpočúvanie u nás nie sú žiadnou novinkou. Sledujeme rovnaký scenár, ako keď v kanceláriách odpočúvali policajtov, následne ich verejne škandalizovali a nakoniec zrušili inštitúciu NAKA, v ktorej pracovali. Teraz sa začína hovoriť o zrušení Fondu na podporu umenia, ktorý medzitým zlyhával, nedodal zazmluvnené peniaze a pre jeho nekonanie zanikol napríklad detský folklórny festival. Je to opakujúci sa model? V niečom áno, hoci pri FPU to nie je úplne rovnaký model ako pri NAKA alebo pri Úrade na ochranu oznamovateľov, kde ich musela stopnúť vyššia európska inštancia. Tam išlo o to, aby systém ohli tak, aby pomohli svojim ľuďom, konkrétne tým, ktorí sú zapletení v kauze Očistec. Pri Fonde na podporu umenia pochopili, že ide o oblasť, kde nejde o veľké peniaze – je to v skutočnosti veľmi malý balík, ktorý by si na iných ministerstvách dokázali ušiť oveľa jednoduchšie a vo väčších sumách. Išlo im skôr o to, že môžu potrestať ľudí, ktorí im ležia v žalúdku. Podcenili to, že aj tieto úrady podliehajú zákonom a musia podľa nich fungovať. Videli sme to pri Jánovi Kornajovi na nahrávke, kde hovoril, že sa bojí, že ak to podpíše, tak ho zatvoria. Uvedomuje si, že to nie je v súlade so zákonom. Ministerka Šimkovičová síce tvrdí, že uvidíme, aké bude vyšetrovanie a potom niekto ponesie zodpovednosť, pričom sama dobre vie, kto to spôsobil a že je to výsledok ich vlastného fungovania. Keď pri šachu vidíte, že vám to nevychádza, najjednoduchšie je rozhádzať figúrky a zhodiť celú šachovnicu. Presne to chcú urobiť s fondom, teda radšej ho zrušiť, lebo ho už nevedia vrátiť do pôvodného stavu. Nedokázali by tam dostať späť odborníkov a celý proces by neustáli. Zničili tú inštitúciu zvnútra a teraz ju zničia aj zvonka. Áno. Keď staviate dom a v polovici zistíte, že statika je narušená, dom tak či tak spadne. Radšej ho zbúrate a tvárite sa, že je jedno, že tam malo stáť centrum pre deti alebo nemocnica. Ukazuje to princíp fungovania celého ministerstva kultúry. Vidíme, čo urobili zmenou STVR a tiež pri iných inštitúciách. Slovenské národné divadlo síce funguje, no pri voľbe generálneho riaditeľa vôbec neprebehol proces tak, ako mal. Pod ministerstvo kultúry spadá obrovské množstvo inštitúcií a celá správa bude potrebovať reštart s úplne novými ľuďmi. Pokojne aj za tejto vlády, ak by mala dostatok sebareflexie na to, aby pochopila, že toto už prekročilo všetky hranice a dosadila by tam iného nominanta. Dokonca aj bývalá ministerka Ľubica Laššáková by sa dnes v porovnaní s nimi javila ako najväčší lumen, minimálne čo sa týka zabezpečenia bežného chodu ministerstva. Na kandidátkach chýba odbornosť Do funkcií sa v súčasnosti dostávajú nekompetentní ľudia, ktorí ovládajú dôležité inštitúcie. Dá sa povedať, na ktorom politikovi sa môžeme úprimne pobaviť? Nechcem to takto hovoriť, aby to nevyznelo, že tu niekoho škatuľkujem. Smiešnosť sa často vníma ako negatívna vlastnosť spojená s hlúposťou alebo niečím, čo človeka degraduje. Z pohľadu vyššieho princípu sme však smiešni úplne všetci. Rozčuľujeme sa na priechode pre chodcov, lebo nás takmer zrazilo auto, alebo keď sa pošmykneme a spadneme, vtedy sme pre ľudí okolo v tej chvíli smiešni. Pri našich politikoch to nie je ani tak smiešnosť, ako skôr to, že sú úsmevní, lebo si v danej situácii vôbec neuvedomujú svoju vlastnú malosť. Neuvedomujú si, ako hrozne vyzerá to, čo robia. Keď sa minister postaví na tlačovku a snaží sa obhajovať niečo, o čom už všetci vedia, že je to neobhájiteľné, je to úsmevné. Ten človek sa tak v tej chvíli necíti, lebo si zachraňuje vlastnú kožu a zvyšky reputácie. 4 fotky v galérii Richard Glück, Ján Mažgút a Tibor Gašpar Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk Potom existuje špeciálna kategória ľudí, ktorí tomu dodávajú humornú nadstavbu tým, že sa napriek limitom svojho vlastného intelektuálneho rozhľadu snažia prichádzať s vlastnými myšlienkami. Príkladom sú poslanci Michal Bartek alebo Richard Glück, ktorí pri akejkoľvek téme dokážu povedať niečo neuveriteľné. Kým sa politici držia pripravených nôt a toho, čo bolo dohodnuté na komunikáciu, tak sa to ešte dá počúvať. Potom to môžete pozorovať v ich očiach, ako sa osmelia, keď im vyjde jeden argument, ego im povie: „Teraz skús niečo vlastné!“ a oni svoj vnútorný hlas poslúchnu. Chcel by som im poradiť: nepočúvajte tieto hlasy. Ak si nie ste istí, či už v ekonómii alebo vo filozofii, nepúšťajte sa do toho. Pre mňa ako novinára je to však veľmi cenné, pretože ich to odhaľuje. Ukazuje to ich vnútro a totálnu absurdnosť toho, akým spôsobom uvažujú. Áno, ale na druhej strane je ich osobné uvažovanie úplne nepodstatné, lebo už nereprezentujú oficiálny názor strany. Púšťajú sa do vlastných úvah, ako keď pán Glück tvrdil, že SNP nikde inde na svete nebolo také, ako u nás. Nemyslím si, že by sa pod to podpísal zvyšok strany. Často vidíte, že keď niečo také rozpráva, Tibor Gašpar sa vzadu už vopred usmieva, lebo vie, čo príde. Hovorí to niečo o personálnom podstave, teda že v strane už nemajú nikoho kvalifikovaného, tak nominujú takýchto ľudí. Predstava, že by Martina Šimkovičová bola ministerkou, bola kedysi úplne absurdná. Ministrami bývali ľudia, ktorí mali aspoň základnú kvalifikáciu a vedeli danú prácu robiť. Peter Kažimír bol určite lepším ministrom financií ako Ladislav Kamenický, a to aj napriek tomu, že bol smerák a dnes je neprávoplatne odsúdený. Jeho cieľom bol vyrovnaný rozpočet a nie šesťpercentný deficit. Je to dôsledok toho, že sme z volieb neurobili reálny plebiscit, ktorého cieľom je dostať do parlamentu čo najviac odborníkov alebo čo najviac ľudí, ktorí sú vzdelaní a zaujímavo rozmýšľajú. Stalo sa z toho volebné Slovensko hľadá Super Star. Na kandidátky sa začali dosadzovať ľudia, ktorí majú výtlak na sociálnych sieťach. Keby sme to brali takto, dnes by mal na sociálnych sieťach aj taký Meliško pol milióna sledujúcich. Zrejme aj voličov. Ale nemyslím si, že takýto človek by mal byť na kandidátke hociktorej politickej strany. On plní úplne inú funkciu. Keby mal Richard Glück vlastný instagramový účet, kde by zverejňoval svoje každodenné zamyslenia, pohodlne by sa tým uživil a zarobil by možno viac ako v strane. Pre mnohé firmy by bol zaujímavým reklamným nosičom, pretože pri všetkej úcte k nemu by sa na jeho meno dala nalepiť aj čokoláda. Čiže by mal robiť skôr prácu Fera Jokea. Napríklad. Rád by som si pozrel jeho zamyslenia nad opozíciou a to, ako vidí Progresívne Slovensko. Prečo to má robiť na oficiálnych straníckych tlačovkách, kde sa chceme dozvedieť informácie k dôležitým témam? Tento myšlienkový smog len prekáža tomu, čo novinári potrebujú zistiť. Už tam veľmi nechodíme a radšej to pozeráme na diaľku, pretože z toho málokedy býva úžitok, keďže nám neodpovedajú na otázky. Dostaneš iba ten smog. Aby to však nevyznelo tak, že sme zameraní len na jednu stranu – toto platí o politikoch všeobecne. Aj v opozícii by sme našli množstvo príkladov politikov, ktorí fungujú rovnakým štýlom. Majú pocit, že je to dnes moderné a riešia veci cez sociálne siete. Keď dnes niekto nahrá video, druhá strana hneď reaguje ešte vtipnejším videom. Je toto skutočne práca politikov? Neviem, či potrebujem vidieť Michala Šimečku pred vilou v Chorvátsku, pretože som sa takto tri roky pozeral na videá Igora Matoviča a nič to neprinieslo. Paradoxne majú práve s týmito videami najväčší úspech a dokážu nimi komunikovať so svojimi voličmi aj potenciálnymi podporovateľmi. Ukazujú im: „Pozrite sa na Fica a smerákov, aké majú vily na pobreží.“ Igor Matovič aj vďaka tomu vyhral voľby. Áno a vieme, ako to dopadlo, keď sme videli jeho nominantov, ktorí tieto videá nahrávali. Akí boli prospešní v reálnej politickej exekutíve? Ak chce mať strana ľudí na takúto prácu, nech ich má, ale u nás sa to spája tak, že človek za odmenu dostane ministerskú funkciu alebo iný post v štátnom aparáte. Humor zostane vtipný, aj keď ho zakážete Strana by mala mať svojich komikov na sociálne siete a iných ľudí na samotný výkon funkcie? Nie, nehovorím o komikoch. O komikoch panuje skreslený pohľad, že robia len „srandu“. Humor však odkrýva hlbšie spoločenské roviny, o ktorých bežne nerozmýšľame, alebo by sme o nich vážne ani nechceli hovoriť. To je ten hlavný rozdiel. Navyše, ktorý dobrý komik by išiel robiť takúto prácu pre politickú stranu? To veru neviem. Nahral si mi na ďalšiu otázku, pretože tebe a ďalším komikom zrušili reláciu v rozhlase. Je to preto, že sa politici boja práve tohto vplyvu humoru? Humor motivuje ľudí premýšľať s nadhľadom a uvedomiť si, že politici so svojimi témami sú vlastne smiešni. Do istej miery áno. V autoritatívnych režimoch po celom svete humoristi prakticky neexistujú. Ak aj áno, tak fungujú len v skrytej šedej zóne, teda v oficiálnom mediálnom priestore ich nenájdete. Nemyslím si, že v Iráne majú v štátnom rádiu vtipné relácie, kde by glosovali kroky vedenia štátu. Aj v Rusku, ktoré sa tvári ako polodemokracia, je to obrovský problém. Ruskí stand-up komici v rozhovoroch potvrdili, že si niektoré vtipy podľa miesta vystúpenia nemôžu dovoliť rozprávať. U nás našťastie sloboda slova stále funguje, keďže sme v európskom priestore. Satira je najväčším zrkadlom pre politikov, s ktorým nevedia nič urobiť, pretože akonáhle začnete podávať trestné oznámenia a žaloby za fóry, vyzeráte ešte smiešnejšie. Humor sa nedá zastaviť. Ľuďom to bude smiešne, aj keď to bude zakázané. Vtipy z obdobia komunizmu prežili a ľudia si ich rozprávali bez ohľadu na to, čo nariadil Husák alebo Biľak. Vidíme to aj v Spojených štátoch , kde sa cez takzvané zajatie médií z času na čas zruší humoristická relácia, ktorá mala sledovanosť v desiatkach miliónov divákov. Pretože satira začína byť nebezpečná v oblastiach, kde majú vplyv. U nás sa síce niekto smeje, že zbytočne preháňame, keď vyjadrujeme obavy o demokraciu, no tie kroky sa reálne dejú. Vo verejnoprávnom priestore momentálne nemáme ani štipku politickej satiry. Zachytil som vyjadrenie šéfa televízie pána Petra Begányiho, ktorý uviedol, že plánujú a zháňajú tvorcov, no nedarí sa im. Samozrejme, pretože nájsť autorov na satiru, ktorí budú ochotní pracovať s obmedzeniami typu „o tomto nie a o tomto tiež nie“, môžeš zháňať štyri roky, ale nemusíš ich nájsť nikdy. Humor musí byť slobodný a neviem si predstaviť nikoho, kto to robí dobre, že by bol ochotný pristúpiť na takéto kompromisy. Pritom pán Begányi ešte za minulej vlády produkoval reláciu Pumpa, do ktorej sa pozývali rôzni politici. Pamätáš si to? Pamätám si na jednu scénu s ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou. Dano Heriban tam bol fantastický. Begányi stál za touto reláciou a vtedy v rozhovoroch vehementne tvrdil, že kde inde ako vo verejnoprávnej televízii má miesto politická satira, treba ju robiť a že sme niekedy príliš korektní. Výsledok je taký, že zrušili našu reláciu, ktorá prinášala istú mieru satiry a ukončili aj reláciu Abeceda klaunov. Prišla jediná náhrada, ktorá sa vyhýba politike míľovými krokmi. Je to pre mňa smutné. Podobne to vyzerá aj v súkromnom televíznom priestore, kde o to nikto nemá záujem. Všetci sa odvolávajú na to, že existuje stránka Zomri a podobne. Neuvedomujú si však, že internet je džungľa bez pravidiel. Tím tvorcov sa nezamýšľa nad tým, ako komunikovať k čo najširšiemu publiku a zachovať pritom istú férovosť. Inštitúcie ako napríklad Saturday Night Live v Amerike majú tím, ktorý cíti zodpovednosť. Mnoho ľudí si myslí, že v našej relácii Skúška sirén sme si hovorili, čo sme chceli. Nebolo to tak, komunikovali sme s dramaturgiou, no nešlo o cenzúru, ale hľadanie cesty, ako veci prezentovať tak, aby sme si to vedeli ustáť. To sa deje len v serióznych médiách. Novinári v STVR majú svoj štatút, zatiaľ čo v dezinformačných médiách sa žiadneho štatútu nedopátrate. V tomto jedinom by som s pani Flašíkovou súhlasil, ale ona si to interpretuje inak. Povie, že musíme chrániť verejnoprávny priestor, ale nepovie pred čím. V skutočnosti ho chce chrániť pred samotnou verejnosťou a jej právom slobodne sa vyjadrovať. 4 fotky v galérii Martina Flašíková počas oficiálneho predstavenia nového vizuálu STVR Zdroj: David Ištok / Aktuality Slovenský rozhlas oslavuje storočnicu a predpokladám, že teba ako bývalého rozhlasáka na žiadne oslavy nepozvali. Ja som nebol typický rozhlasák, mali sme tam len externú reláciu. Hoci je pravda, že sme takmer osem rokov robili rozhlasový zábavník. Tesne pred zmenami v STVR ma ešte pozvali do dokumentu, ktorý mal mapovať týchto sto rokov, kde som mal hovoriť o humore. Viac ma mrzí, že by som pri takomto významnom výročí očakával oveľa väčší zásah do spoločnosti zo strany verejnoprávneho média. Keby ste sa dnes opýtali ľudí na ulici, málokto vie, že rozhlas oslavuje sto rokov a televízia 70. Možno mám príliš veľké očakávania, ale keby takéto výročie oslavovali Česi, počas celého roka by sme videli špeciálne programy, od prvých inscenácií až po diskusie s ľuďmi, ktorí pri tom boli. Slovenský rozhlas stál pri kľúčových okamihoch našich dejín, či už rok 1968 alebo 1989. Máme fantastické archívne nahrávky, ktoré by sa dali púšťať a tiež by mohli pozvať pamätníkov. Bola to príležitosť ukázať ľuďom, že verejnoprávne médium patrí práve im. Otázne je, či si v skutočnosti nemyslia to isté, čo hovoril pán Rózsa o národnej hymne, teda že to nepatrí všetkým, ale len časti. Preto zrejme nepozvali prepustených redaktorov alebo tých, ktorí nezapadajú do ich predstavy o verejnoprávnosti. Možno chcú inštitúciu ochrániť práve pred tebou a tebe podobnými. Nechcem im v tomto krivdiť a som naozaj zvedavý, čo všetko nakoniec odvysielajú a či bude nejaký galavečer. Indície, ktoré mám zvnútra, hovoria skôr o opaku. Mnohí ľudia, ktorí pre túto inštitúciu urobili obrovské množstvo práce, sa žiadneho uznania nedočkajú. Definitívny názor si však utvorím, až keď sa oslavy uzavrú. Je to predovšetkým obrovská premárnená príležitosť. Neustále sa hovorí o tom, ako STVR stráca dôveru a sledovanosť, toto bola výnimočná šanca ukázať ich význam, a to ako nás sprevádzajú po celé generácie, že sú digitálnou stopou našej minulosti, kultúry a identity. Namiesto toho vidíme nešťastné vyjadrenie pani Flašíkovej, ktorá odídeným a prepusteným redaktorom odkázala, že im želá všetko dobré v inom audiovizuálnom priestore. To svedčí presne o tom, čo si naznačil. Napriek tomu chcem veriť, že ľudia, ktorí tam zostali bojovať za inštitúciu, vyťažia z tohto výročia maximum. Navrátilcov z Ameriky dedina najskôr neprijala Napísal si knihu Amerikáni, ktorá sa okamžite stala jednotkou medzi novinkami a doteraz sa drží v prvej desiatke najpredávanejších kníh. Je o vysťahovalectve, ktoré zažili aj tvoji prastarí rodičia. Ide o román, nie o reálny príbeh, však? Je to román, ale do veľkej miery je postavený na skutočnom príbehu mojej rodiny a na tisícoch osudov iných ľudí, ktorí v tej dobe zažívali to isté. Som veľmi rád, že táto kniha vyšla, hoci viem, že má svoje muchy, keďže som ju písal v zhone. Záujem o ňu nesvedčí o mojich spisovateľských kvalitách, to chcem hneď na úvod zdôrazniť. Písal som ju preto, aby som zaznamenal nesmierne dôležitú a ťažkú časť našich dejín. Teší ma, že rezonuje, pretože v prenesenom význame mladá generácia dnes stojí pred rovnakými dilemami a rozhoduje sa, či spojiť svoju budúcnosť s touto krajinou alebo odísť. Skúsenosť s odchodom navyše nie je len o úspechu. Často sú to bolestivé príbehy o vykorenení, hľadaní identity, rodinných traumách či o neprijatí v cudzej krajine. Podobný osud zažívajú napríklad Ukrajinci, ktorých vojna donútila opustiť domovy a v každom štáte musia zápasiť s niečím, čím sme si prešli aj my. Migrácia je a bude obrovskou témou. Už to vidíme aj v Spojených štátoch, vďaka Donaldovi Trumpovi, ktorý hovorí o uzamykaní a chránení vlastných hraníc. U nás je to strana Republika, ktorá stavia rétoriku na mýte o akomsi čistom štáte. Práve my, ako krajina, z ktorej v minulosti odišlo vyše 600-tisíc ľudí, by sme mali mať tieto témy spracované a premýšľať o nich inak, než ako do seba zahľadený štát, ktorý si myslí, že okrem neho nič iné neexistuje. Tvoji prarodičia sa nakoniec z Ameriky vrátili, a preto ma zaujíma aj otázka návratov. Keď sa Amerikáni vracali späť na slovenský vidiek, prinášali so sebou rôzne novinky. Akceptovali ostatní obyvatelia tieto novoty? Táto minca má dve strany. Navrátilci mali v istej časti spoločnosti rešpekt, pretože to boli rozhľadení ľudia, ktorí si priniesli kapitál, vyzerali inak a boli hybnou silou pokroku na našom vidieku. Boli ochotní investovať do nových strojov a ostatní časom videli, že je skvelé mať mláťačku, s ktorou prácu urobia rýchlejšie a efektívnejšie. Navyše boli veľmi nápomocní pri komunikácii s úradmi za prvej Československej republiky, keďže boli zbehlí a dokázali veľa vecí vybaviť. Na druhej strane však zostali trochu vykorenení. Odišli z Ameriky, takže neboli úplnými Američanmi, no vrátili sa do nového štátu, kde už nebolo Uhorsko a boli novými občanmi. Vidiek a dedina ich navyše často nedokázali prijať. Oni sami cítili, že tam už úplne nepatria. Keď zažijete slobodu a svet plný možností, kde sa ľudia zaujímajú o politiku a chápu, že sila je v komunite, a potom narazíte na mentalitu, ktorá je presným opakom, je to veľmi ťažké. Mnohí to nezvládli. Buď sa presťahovali do miest, alebo sa nakoniec vrátili späť do Ameriky. Z tohto by sme sa mali poučiť, pretože teraz nám odchádzajú mladé mozgy, ktoré by sa mohli vrátiť a obohatiť našu krajinu. Prvýkrát sme ich vyhnali tým, že im nevieme poskytnúť kvalitné školstvo a dostupné bývanie a druhýkrát tým, že odmietneme ich osobnostný a vzdelanostný kapitál – bude to obrovský problém. Žiaľ, podľa existujúcich dát sa nám to už deje. Bývalý diplomat Rastislav Káčer tvrdí, že tento problém tu bol vždy. Podľa neho by ľudia na Slovensku kedysi neprijali ani Milana Rastislava Štefánika, keby tu po svojich cestách zostal žiť. Bol to človek s obrovským rozhľadom, scestovaný, prinášal novoty, ale v našej histórii sa opakovane stávalo, že ľudia podobných navrátilcov nepočúvali. Predstavme si rodičov, ktorí pošlú svoje dieťa študovať na najlepšie svetové školy. Dieťa sa vráti vzdelané, no jeho argumenty nikto nechce počúvať. Povedia mu, že je príliš progresívny alebo že presadzuje niečo zo skazeného Západu. Podobné nezmyselné frázy sa v našej histórii neustále opakujú, hovorili to kedysi ľudáci, pre ktorých bol Západ dekadentný a zlatá morálne čistá dedina. Áno a potom to štyridsať rokov hovorili komunisti. Dnes to hovorí Milan Uhrík. Základná premisa zostáva stále rovnaká, pretože stále sa to berie tak, že tí, čo odišli na Západ, sa pokazili, zatiaľ čo naše slovenské hodnoty sú tie jediné správne. Na jednej diskusii k mojej knihe ma prekvapil pán, ktorý sa chcel uistiť a opýtal sa: „Tí naši emigranti v Amerike boli dobrí, však? Pracovali, nefrflali a nepáchali trestnú činnosť.“ Odpovedal som mu, že keby si otvoril pittsburské noviny z rokov 1911 až 1920, čierna kronika sa hemžila správami o tom, ako nejaký Slovák niekoho okradol, prepadol, pobil sa či strieľal. Neboli sme v ničom iní. Dlhé obdobie sa na naše štvrte domáci pozerali ako na miesta, na ktoré sa po zotmení nechodí. Presne to isté, čo dnes v Bruseli vyhlasuje Milan Uhrík alebo Milan Mazurek o tamojších štvrtiach. Paradoxné je, že tam išiel, vrátil sa v poriadku a tým dokázal, že v skutočnosti o žiadnu no-go zónu nejde. Rovnaká rétorika, akú dnes používajú oni, sa vtedy v Amerike používala voči našim slovenským štvrtiam. Hovorilo sa o hazarde, priekupníctve, prostitúcii a raste kriminality. Samozrejme, sčasti to tak bolo, no to je bežný problém prvej generácie prisťahovalcov, ktorí sa snažia asimilovať a čelia vykoreneniu. Keď máte robotníkov, ktorí sú desať rokov odlúčení od rodín, chýba im zázemie, partnerský život, rešpekt a pocit, že niekam patria, často to riešia alkoholom. Pracujú nesmierne tvrdo, no nedokážu sa dostať z chudoby, a tak sa niektorí dajú zlákať na nelegálne chodníčky. My však radšej spomíname len na úspešné príbehy Slovákov, ktorí sa v Amerike presadili, akoby tam iní ani neboli. Bolo tam celé spektrum ľudí a netreba na to zabúdať. Fascinuje ma, ako sa na Slovensku tvárime, že naše recepty na život a fungovanie krajiny sú lepšie ako kdekoľvek inde na svete a že zo Západu k nám prichádza len skaza. Prečo potom už dávno nie sme druhé Luxembursko, keď všetko vieme tak dokonale? V tej rovnici zjavne niečo nesedí. Aktuálne píšeš divadelnú hru a chystáš nový stand-up špeciál. Kde ťa môžu ľudia najbližšie vidieť, ak sa im páčila tvoja kniha a chcú sledovať tvoju tvorbu ďalej? Čo sa týka stand-upu, vystupujeme klasicky v rámci Silných rečí. S Michaelom Szatmarym však momentálne pripravujeme nový vlastný špeciál s názvom Lepšie to už nebude. Nechcem, aby to znelo skepticky. Sme dvaja starnúci chlapi po štyridsaťpäťke, vnímame zmeny na svojom tele a pozeráme sa na to s úsmevom. Názov vyjadruje myšlienku, že to bude presne také, aké si to sami urobíme. Chceme o týchto veciach hovoriť s humorom a verím, že sa ľudia prídu pozrieť. Trochu sme oprášili aj hudbu, keďže Mišo je aj hudobník. Napísal som niekoľko vtipných pesničiek o mužoch, o Slovensku a radi by sme s tým v októbri alebo novembri obišli Slovensko. Pre bratislavské divadlo dokončujem hru, ktorej dej sa odohráva v budúcnosti. Bolo nesmierne zaujímavé zamyslieť sa nad tým, kam sa ako krajina môžeme posunúť. Neriešim len ako sa prehrieva planéta, ale aj to, ako sa prehrieva náš štát a vzťahy medzi nami. Snažil som sa projektovať rôzne situácie, ktoré denne sledujeme, a hľadať riešenie, či ešte máme nádej. Hra by mala byť zinscenovaná koncom tohto roka a budem veľmi rád, ak sa prídete pozrieť.