Сегодня исполняется 120 лет со дня рождения выдающегося словацкого композитора Александра Мойзеца

Presadil sa najmä symfonickou tvorbou, v ktorej spájal skúsenosť európskej hudobnej moderny s melodikou a rytmikou slovenského folklóru. Autor TASR Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie. 00:00 / 00:00 Kláštor pod Znievom/Bratislava 4. septembra (TASR) – Skladateľ, pedagóg a organizátor Alexander Moyzes patril k výrazným osobnostiam slovenskej hudobnej kultúry 20. storočia. Od jeho narodenia uplynie v piatok 4. septembra 120 rokov. Presadil sa najmä symfonickou tvorbou, v ktorej spájal skúsenosť európskej hudobnej moderny s melodikou a rytmikou slovenského folklóru. Vychoval niekoľko generácií skladateľov a podieľal sa na budovaní hudobných inštitúcií i rozhlasového orchestra. Alexander Moyzes sa narodil 4. septembra 1906 v Kláštore pod Znievom. Vyrastal v hudobnom prostredí. Jeho otcom bol organista, skladateľ a pedagóg Mikuláš Moyzes. Po maturite na reálnom gymnáziu v Prešove odišiel v roku 1925 študovať do Prahy. Na Štátnom konzervatóriu sa pod vedením učiteľov ako Bedřich Wiedermann, Jaroslav Křička či Otakar Ostrčil venoval organovej hre, kompozícii, inštrumentácii, hudobným formám a dirigovaniu. V rokoch 1928 až 1930 pokračoval na Majstrovskej škole pražského konzervatória u Vítězslava Nováka. Absolvoval aj študijné pobyty v Paríži, Lipsku a Berlíne. V roku 1936 ukončil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odbor filozofia – hudobná veda. V rokoch 1928 až 1948 vyučoval teoretické predmety a kompozíciu na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, neskôr premenovanej na Štátne konzervatórium. Súčasne bol v rokoch 1937 až 1948 vedúcim hudobného odboru Československého, neskôr Slovenského rozhlasu v Bratislave. Podieľal sa na skvalitňovaní repertoáru rozhlasového symfonického orchestra a na jeho personálnom posilnení. Z rozhlasu musel odísť 31. marca 1948. Potom krátko pôsobil na Povereníctve informácií. Od roku 1949 bol profesorom kompozície na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1966 až 1971 bol jej rektorom. Pôsobil aj ako riaditeľ Slovenského hudobného fondu a v roku 1953 sa stal umeleckým riaditeľom SĽUK-u. V rokoch 1969 až 1970 viedol Zväz slovenských skladateľov. K jeho žiakom patrili napríklad Dezider Kardoš, Tibor Frešo, Ivan Parík, Jozef Sixta a Peter Breiner. Moyzesova tvorba prešla od raných experimentov k vlastnému symfonickému štýlu. V 20. a 30. rokoch reagoval na českú hudobnú modernu, Parížsku šestku, Igora Stravinského aj jazz. V menších skladbách skúšal civilnejšie a rytmickejšie postupy. Vo väčších dielach si postupne našiel vlastný jazyk, v ktorom spájal tradičnú formu s prvkami slovenskej ľudovej hudby. Ťažiskom jeho odkazu je dvanásť symfónií, ktoré vznikali od konca 20. rokov do roku 1983. Už rané symfónie ukazujú záujem o veľkú formu a o premenu ľudových podnetov na koncertný výraz. K výrazným orchestrálnym dielam patria dramatická symfonická báseň Nikola Šuhaj z roku 1934 a rapsodická suita Povesť o Jánošíkovi z roku 1976. Venoval sa aj rozhlasovej a scénickej tvorbe. Rozhlasová opera podľa eposu Jána Hollého Svätopluk vznikla v roku 1935. Po prepracovaní ju v roku 1967 uviedlo Slovenské národné divadlo pod názvom Udatný kráľ. Folklór Moyzes nepreberal ako citáciu, ale pretavoval ho do orchestrálnej farby, rytmu aj stavby diela. Tance z Pohronia z roku 1950 a Tance z Gemera z roku 1955 sú suity pre veľký orchester. Obe súvisia s jeho prácou pre folklórne telesá a so scénickým spracovaním slovenského tanečného materiálu. K tejto línii patria aj Tance z Čierneho Balogu, Pod naším Kriváňom, suita Váh a hudba k prvému programu SĽUK-u z roku 1949. K dôležitým povojnovým dielam patrí baladická kantáta Demontáž na text Jána Poničana. Na Slovensku ju prvýkrát uviedli 21. apríla 1960 v Košiciach. Účinkovali Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor a tenorista Andrej Kucharský, dirigentom bol Ladislav Slovák. V neskoršom období sa v jeho hudbe výraznejšie objavovali archaizujúce prvky a prehľadnejšia stavba, čo je zreteľné v Partite na poctu Majstra Pavla z Levoče z roku 1969. Moyzesovo pôsobenie na konzervatóriu a VŠMU pomohlo vytvoriť systematické podmienky pre vzdelávanie slovenských skladateľov. V pedagogickej práci spájal kompozičné remeslo s dôrazom na veľkú formu, orchestráciu a osobité uchopenie domáceho hudobného materiálu. Z jeho triedy vyšli autori rozličných poetík. Popri Eugenovi Suchoňovi a Jánovi Cikkerovi patrí k zakladateľskej generácii modernej slovenskej hudby. Jeho diela uvádzala Slovenská filharmónia, rozhlasový orchester aj ďalšie telesá, premiéry zazneli aj v Prahe, Varšave, Tarnove či Gente. Symfóniu č. 12 prvýkrát na Slovensku uviedli 17. februára 1984 v Bratislave pod taktovkou Bystríka Režuchu, 24. mája toho istého roku zaznela na Pražskej jari. Za svoju prácu získal viaceré ocenenia, medzi nimi Cenu Českej akadémie vied a umení a Štefánikovu krajinskú cenu. V roku 1966 mu udelili titul národný umelec. Alexander Moyzes zomrel 20. novembra 1984 v Bratislave. Jeho odkaz nespočíva v jednej partitúre. Zostal skladateľom, ktorý slovenskej hudbe dal symfonický rozmer, pedagogickú školu aj inštitúcie, v ktorých sa mohla ďalej rozvíjať. Presadil sa najmä symfonickou tvorbou, v ktorej spájal skúsenosť európskej hudobnej moderny s melodikou a rytmikou slovenského folklóru. Vychoval niekoľko generácií skladateľov a podieľal sa na budovaní hudobných inštitúcií i rozhlasového orchestra. Alexander Moyzes sa narodil 4. septembra 1906 v Kláštore pod Znievom. Vyrastal v hudobnom prostredí. Jeho otcom bol organista, skladateľ a pedagóg Mikuláš Moyzes. Po maturite na reálnom gymnáziu v Prešove odišiel v roku 1925 študovať do Prahy. Na Štátnom konzervatóriu sa pod vedením učiteľov ako Bedřich Wiedermann, Jaroslav Křička či Otakar Ostrčil venoval organovej hre, kompozícii, inštrumentácii, hudobným formám a dirigovaniu. V rokoch 1928 až 1930 pokračoval na Majstrovskej škole pražského konzervatória u Vítězslava Nováka. Absolvoval aj študijné pobyty v Paríži, Lipsku a Berlíne. V roku 1936 ukončil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odbor filozofia – hudobná veda. V rokoch 1928 až 1948 vyučoval teoretické predmety a kompozíciu na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, neskôr premenovanej na Štátne konzervatórium. Súčasne bol v rokoch 1937 až 1948 vedúcim hudobného odboru Československého, neskôr Slovenského rozhlasu v Bratislave. Podieľal sa na skvalitňovaní repertoáru rozhlasového symfonického orchestra a na jeho personálnom posilnení. Z rozhlasu musel odísť 31. marca 1948. Potom krátko pôsobil na Povereníctve informácií. Od roku 1949 bol profesorom kompozície na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1966 až 1971 bol jej rektorom. Pôsobil aj ako riaditeľ Slovenského hudobného fondu a v roku 1953 sa stal umeleckým riaditeľom SĽUK-u. V rokoch 1969 až 1970 viedol Zväz slovenských skladateľov. K jeho žiakom patrili napríklad Dezider Kardoš, Tibor Frešo, Ivan Parík, Jozef Sixta a Peter Breiner. Moyzesova tvorba prešla od raných experimentov k vlastnému symfonickému štýlu. V 20. a 30. rokoch reagoval na českú hudobnú modernu, Parížsku šestku, Igora Stravinského aj jazz. V menších skladbách skúšal civilnejšie a rytmickejšie postupy. Vo väčších dielach si postupne našiel vlastný jazyk, v ktorom spájal tradičnú formu s prvkami slovenskej ľudovej hudby. Ťažiskom jeho odkazu je dvanásť symfónií, ktoré vznikali od konca 20. rokov do roku 1983. Už rané symfónie ukazujú záujem o veľkú formu a o premenu ľudových podnetov na koncertný výraz. K výrazným orchestrálnym dielam patria dramatická symfonická báseň Nikola Šuhaj z roku 1934 a rapsodická suita Povesť o Jánošíkovi z roku 1976. Venoval sa aj rozhlasovej a scénickej tvorbe. Rozhlasová opera podľa eposu Jána Hollého Svätopluk vznikla v roku 1935. Po prepracovaní ju v roku 1967 uviedlo Slovenské národné divadlo pod názvom Udatný kráľ. Folklór Moyzes nepreberal ako citáciu, ale pretavoval ho do orchestrálnej farby, rytmu aj stavby diela. Tance z Pohronia z roku 1950 a Tance z Gemera z roku 1955 sú suity pre veľký orchester. Obe súvisia s jeho prácou pre folklórne telesá a so scénickým spracovaním slovenského tanečného materiálu. K tejto línii patria aj Tance z Čierneho Balogu, Pod naším Kriváňom, suita Váh a hudba k prvému programu SĽUK-u z roku 1949. K dôležitým povojnovým dielam patrí baladická kantáta Demontáž na text Jána Poničana. Na Slovensku ju prvýkrát uviedli 21. apríla 1960 v Košiciach. Účinkovali Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor a tenorista Andrej Kucharský, dirigentom bol Ladislav Slovák. V neskoršom období sa v jeho hudbe výraznejšie objavovali archaizujúce prvky a prehľadnejšia stavba, čo je zreteľné v Partite na poctu Majstra Pavla z Levoče z roku 1969. Moyzesovo pôsobenie na konzervatóriu a VŠMU pomohlo vytvoriť systematické podmienky pre vzdelávanie slovenských skladateľov. V pedagogickej práci spájal kompozičné remeslo s dôrazom na veľkú formu, orchestráciu a osobité uchopenie domáceho hudobného materiálu. Z jeho triedy vyšli autori rozličných poetík. Popri Eugenovi Suchoňovi a Jánovi Cikkerovi patrí k zakladateľskej generácii modernej slovenskej hudby. Jeho diela uvádzala Slovenská filharmónia, rozhlasový orchester aj ďalšie telesá, premiéry zazneli aj v Prahe, Varšave, Tarnove či Gente. Symfóniu č. 12 prvýkrát na Slovensku uviedli 17. februára 1984 v Bratislave pod taktovkou Bystríka Režuchu, 24. mája toho istého roku zaznela na Pražskej jari. Za svoju prácu získal viaceré ocenenia, medzi nimi Cenu Českej akadémie vied a umení a Štefánikovu krajinskú cenu. V roku 1966 mu udelili titul národný umelec. Alexander Moyzes zomrel 20. novembra 1984 v Bratislave. Jeho odkaz nespočíva v jednej partitúre. Zostal skladateľom, ktorý slovenskej hudbe dal symfonický rozmer, pedagogickú školu aj inštitúcie, v ktorých sa mohla ďalej rozvíjať.