Списатель и переводчик Йозеф Кот отмечает 90-летие со дня рождения

Bol členom literárnej skupiny Generácia 56, zároveň však počas normalizácie zastával na ministerstve kultúry funkciu riaditeľa odboru umenia. Pôsobil tiež ako redaktor literárnych časopisov. Autor TASR Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie. 00:00 / 00:00 Bratislava 1. septembra (TASR) - Svojimi prekladmi z anglickej a americkej literatúry obohatil slovenskú scénu. Patril k priekopníkom teórie a výuky prekladu, štvrťstoročie pôsobil ako pedagóg na Štátnej jazykovej škole v Bratislave. Od narodenia spisovateľa a prekladateľa Jozefa Kota uplynie v utorok 1. septembra 90 rokov. Bol členom literárnej skupiny Generácia 56, zároveň však počas normalizácie zastával na ministerstve kultúry funkciu riaditeľa odboru umenia. Pôsobil tiež ako redaktor literárnych časopisov. Narodil sa 1. septembra 1936 v Bratislave. V roku 1953 zmaturoval na 1. štátnom gymnáziu v Bratislave, v rokoch 1953-1958 absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, odbor slovenčina-angličtina. V rokoch 1956-1959 pôsobil ako redaktor časopisu Mladá tvorba, v rokoch 1961-1966 ako zástupca šéfredaktora časopisu Slovenské pohľady, v rokoch 1967-1968 ako zástupca šéfredaktora časopisu Revue svetovej literatúry, v rokoch 1968-1971 ako vedúci pracovník vydavateľstva Tatran. Do literatúry vstúpil v období obrody slovenskej prózy v polovici 60. rokov na stránkach časopisu Mladá tvorba. Skupina autorov, ktorá sa profilovala na platforme tohto periodika, sa označuje ako Generácia 56. Patrili do nej aj Ján Johanides, Vincent Šikula, Dušan Kužel, Pavel Vilikovský, Peter Jaroš, Ján Lenčo, Ján Beňo či Rudolf Sloboda. Spisovatelia-prozaici skupiny Generácia 56 sa vo svojej tvorbe vzdialili od kánonu socialistického realizmu a sústredili sa na svoje vnútorné hodnoty, citové aj etické problémy súdobej mladej generácie a na „poéziu“ všedného dňa. Jeho prvotinou boli krátke príbehy z vojenského prostredia Poslední (1963). Nasledovali ďalšie dve poviedkové knihy - Nanebevstúpenie stredného útočníka (1965) s kritickým zameraním sa na pretrvávajúce spoločenské neduhy takzvaného reálneho socializmu a Vítanie jari (1968) s podobným ideovým zámerom, ale literárne posunutým až do polôh absurdity a grotesky. Po spoločensko-politických udalostiach z augusta 1968 a následnej normalizácii sa dal Jozef Kot do služieb novej straníckej moci, a to nielen ako občan a štátny úradník, ale aj ako spisovateľ. V rokoch 1971-1990 pôsobil ako riaditeľ odboru umenia na ministerstve kultúry. Jeho nasledujúca novela Horúčka (1973) bola prvým dielom slovenskej prózy obhajujúcim okupáciu a zdôvodňujúcim normalizáciu. V roku 1975 sa dočkala i filmového spracovania v podobe psychologickej drámy v réžii Martina Hollého. Nasledujúce tri novely - Narodeniny (1978), Kolkáreň (1983) a Beh bez konca (1986) sú už spoločensky kritické, ale zostávajú len v polohe komunálnej kritickosti. Po nežnej revolúcii sa v rokoch 1990-1991 uplatnil ako pracovník Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej komunikácie (dnes Divadelný ústav). V rokoch 1991-2016 pracoval ako učiteľ v Štátnej jazykovej škole v Bratislave, kde od roku 1995 viedol prípravný kurz na špeciálnu štátnu jazykovú skúšku - prekladateľský odbor. Na škole skončil presne v deň svojich 80. narodenín. Skúsenosti zo svojho pedagogického pôsobenia Ján Kot pretavil do dvoch praktických publikácií z oblasti anglického jazyka - What's What. Prečo je to v angličtine tak? (2003) a Angličtina bez učebnice. What's What 2.0 (2017). V slovenských i zahraničných časopisoch a zborníkoch uverejnil viacero literárnoteoretických štúdií, úvah, kritík a recenzií týkajúcich sa najmä anglickej a americkej literatúry, ako aj problematiky prekladateľstva. Jeho posledným prozaickým dielom je Zostúpenie stredného útočníka (2021). Futbal v ňom používa ako metaforu a vytvára absurdnú grotesku o dlhodobých neduhoch spoločnosti, ktoré sa neodstránili ani zmenou spoločenského systému. Kot patril k významným prekladateľom anglo-americkej literatúry. Prekladal prózu od tvorcov ako Charles Dickens, William Faulkner, William Golding, Ernest Hemingway, James Joyce, Harper Leeová, Henry Miller, či Jerome David Salinger. Preložil aj román Smrť Bunnyho Munroa (2009) od austrálskeho hudobníka a spisovateľa Nicka Cavea. Sústredil sa tiež na diela modernej drámy a osobitne na komédie, tragédie a historické hry Williama Shakespeara - preložil ich vyše 20. Spolu s Rudolfom Skukálkom zostavil antológiu Americká poézia 20. storočia (1959). Prekladal až do konca svojho života. Týždeň po jeho úmrtí vyšiel jeho posledný preklad. Išlo o náročný, vyše 700-stranový román Johna Fowlesa s názvom Mág. Za svoju prekladateľskú činnosť dostal Jozef Kot dvakrát Cenu Jána Hollého (1967, 1975) a Cenu Vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1993). Bol zaťom slovenského exilového básnika katolíckej moderny Rudolfa Dilonga. Dcéra, spisovateľka Denisa Fulmeková napísala knihu rozhovorov so svojím otcom pod názvom Pohyb v uzavretom kruhu (2023). Jozef Kot zomrel v Bratislave 22. mája 2022 vo veku 85 rokov. Bol členom literárnej skupiny Generácia 56, zároveň však počas normalizácie zastával na ministerstve kultúry funkciu riaditeľa odboru umenia. Pôsobil tiež ako redaktor literárnych časopisov. Narodil sa 1. septembra 1936 v Bratislave. V roku 1953 zmaturoval na 1. štátnom gymnáziu v Bratislave, v rokoch 1953-1958 absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, odbor slovenčina-angličtina. V rokoch 1956-1959 pôsobil ako redaktor časopisu Mladá tvorba, v rokoch 1961-1966 ako zástupca šéfredaktora časopisu Slovenské pohľady, v rokoch 1967-1968 ako zástupca šéfredaktora časopisu Revue svetovej literatúry, v rokoch 1968-1971 ako vedúci pracovník vydavateľstva Tatran. Do literatúry vstúpil v období obrody slovenskej prózy v polovici 60. rokov na stránkach časopisu Mladá tvorba. Skupina autorov, ktorá sa profilovala na platforme tohto periodika, sa označuje ako Generácia 56. Patrili do nej aj Ján Johanides, Vincent Šikula, Dušan Kužel, Pavel Vilikovský, Peter Jaroš, Ján Lenčo, Ján Beňo či Rudolf Sloboda. Spisovatelia-prozaici skupiny Generácia 56 sa vo svojej tvorbe vzdialili od kánonu socialistického realizmu a sústredili sa na svoje vnútorné hodnoty, citové aj etické problémy súdobej mladej generácie a na „poéziu“ všedného dňa. Jeho prvotinou boli krátke príbehy z vojenského prostredia Poslední (1963). Nasledovali ďalšie dve poviedkové knihy - Nanebevstúpenie stredného útočníka (1965) s kritickým zameraním sa na pretrvávajúce spoločenské neduhy takzvaného reálneho socializmu a Vítanie jari (1968) s podobným ideovým zámerom, ale literárne posunutým až do polôh absurdity a grotesky. Po spoločensko-politických udalostiach z augusta 1968 a následnej normalizácii sa dal Jozef Kot do služieb novej straníckej moci, a to nielen ako občan a štátny úradník, ale aj ako spisovateľ. V rokoch 1971-1990 pôsobil ako riaditeľ odboru umenia na ministerstve kultúry. Jeho nasledujúca novela Horúčka (1973) bola prvým dielom slovenskej prózy obhajujúcim okupáciu a zdôvodňujúcim normalizáciu. V roku 1975 sa dočkala i filmového spracovania v podobe psychologickej drámy v réžii Martina Hollého. Nasledujúce tri novely - Narodeniny (1978), Kolkáreň (1983) a Beh bez konca (1986) sú už spoločensky kritické, ale zostávajú len v polohe komunálnej kritickosti. Po nežnej revolúcii sa v rokoch 1990-1991 uplatnil ako pracovník Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej komunikácie (dnes Divadelný ústav). V rokoch 1991-2016 pracoval ako učiteľ v Štátnej jazykovej škole v Bratislave, kde od roku 1995 viedol prípravný kurz na špeciálnu štátnu jazykovú skúšku - prekladateľský odbor. Na škole skončil presne v deň svojich 80. narodenín. Skúsenosti zo svojho pedagogického pôsobenia Ján Kot pretavil do dvoch praktických publikácií z oblasti anglického jazyka - What's What. Prečo je to v angličtine tak? (2003) a Angličtina bez učebnice. What's What 2.0 (2017). V slovenských i zahraničných časopisoch a zborníkoch uverejnil viacero literárnoteoretických štúdií, úvah, kritík a recenzií týkajúcich sa najmä anglickej a americkej literatúry, ako aj problematiky prekladateľstva. Jeho posledným prozaickým dielom je Zostúpenie stredného útočníka (2021). Futbal v ňom používa ako metaforu a vytvára absurdnú grotesku o dlhodobých neduhoch spoločnosti, ktoré sa neodstránili ani zmenou spoločenského systému. Kot patril k významným prekladateľom anglo-americkej literatúry. Prekladal prózu od tvorcov ako Charles Dickens, William Faulkner, William Golding, Ernest Hemingway, James Joyce, Harper Leeová, Henry Miller, či Jerome David Salinger. Preložil aj román Smrť Bunnyho Munroa (2009) od austrálskeho hudobníka a spisovateľa Nicka Cavea. Sústredil sa tiež na diela modernej drámy a osobitne na komédie, tragédie a historické hry Williama Shakespeara - preložil ich vyše 20. Spolu s Rudolfom Skukálkom zostavil antológiu Americká poézia 20. storočia (1959). Prekladal až do konca svojho života. Týždeň po jeho úmrtí vyšiel jeho posledný preklad. Išlo o náročný, vyše 700-stranový román Johna Fowlesa s názvom Mág. Za svoju prekladateľskú činnosť dostal Jozef Kot dvakrát Cenu Jána Hollého (1967, 1975) a Cenu Vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1993). Bol zaťom slovenského exilového básnika katolíckej moderny Rudolfa Dilonga. Dcéra, spisovateľka Denisa Fulmeková napísala knihu rozhovorov so svojím otcom pod názvom Pohyb v uzavretom kruhu (2023). Jozef Kot zomrel v Bratislave 22. mája 2022 vo veku 85 rokov.