Зарубежная редакторка Нина Лексова: путешествия научили меня меньше жаловаться

Moderátorka Nina Lexová: Na Sibíri som zažila mínus 40, v Iráne kultúrny šok. Cestovanie vás naučí menej sa sťažovať Päť rokov žila v Moskve, dva dni cestovala vlakom za pozostatkami gulagov na Sibíri, v Iráne utekala pred mužmi, ktorí jej chceli zakryť vlasy, a na pláži vydrží sotva pol hodiny. Zahraničná redaktorka Nina Lexová spoznala krajiny, v ktorých sa na bežný európsky komfort pozerá úplne inak. Cestovanie ju podľa vlastných slov naučilo predovšetkým jednej veci – menej sa sťažovať. Nina Lexová sa v médiách pohybuje približne desať rokov. K televíznej práci sa pritom dostala trochu netradične – ešte počas obdobia, keď žila v Rusku. Pre ta3 začala pracovať v čase prezidentských volieb a približne dva roky pôsobila zo zahraničia, až neskôr sa presunula do redakcie na Slovensku. Pred médiami pracovala v PR a na projektoch pre slovenské a české firmy, ktoré sa snažili presadiť na ruskom trhu. Dnes sa venuje zahraničným témam a moderuje aj reláciu Pravda vo svete, ktorú môžu diváci sledovať na Pravda.sk, YouTube Pravdy či počúvať ako podcast. Jej doménou je geopolitika, vnútropolitické konflikty a udalosti, ktoré síce vznikajú ďaleko od Slovenska, no ich dôsledky často prekračujú hranice jednotlivých krajín. Pri výbere hostí pre ňu nie je rozhodujúca iba odbornosť. Dôležitá je aj osobná skúsenosť. „Je pre mňa atraktívnejšie rozprávať sa s človekom, ktorý má osobné skúsenosti z krajiny, o ktorej hovoríme,“ vysvetľuje. Možno aj preto, že sama veľmi dobre vie, aký rozdiel je medzi tým, keď o krajine človek číta, a tým, keď v nej skutočne žije. Moskva nie je Rusko Lexová strávila v Rusku päť rokov. Do Moskvy prišla v roku 2015, teda krátko po anexii Krymu, keď výrazne oslabil rubeľ. Pre človeka, ktorý disponoval eurami, bolo podľa nej v prvých rokoch možné žiť aj v takej drahej metropole relatívne komfortne. Postupne sa však mesto menilo. Rusko sa pripravovalo na futbalové majstrovstvá sveta v roku 2018 a Moskva prechádzala výraznou modernizáciou. Napriek tomu zdôrazňuje, že skúsenosť z hlavného mesta nemožno prenášať na celú krajinu. „Moskva je taký štát v štáte.“ Obrovská metropola je podľa nej bohatá, dynamická a do veľkej miery multikultúrna. Cítiť v nej vplyvy Ázie aj Blízkeho východu a žijú v nej ľudia z najrôznejších častí sveta. Stačí však vyraziť ďalej od hlavného mesta a obraz Ruska sa začne dramaticky meniť. Lexová precestovala Sibír, Kamčatku, ruský sever aj Kaukaz. Rozdiely medzi regiónmi sú podľa nej také výrazné, že hovoriť o jednom „ruskom spôsobe života“ je prakticky nemožné. „Už len časové pásma sú iné, podmienky na život sú iné. Sibír je iná ako Kamčatka a Kaukaz je zase úplne iný aj mentalitou ľudí.“ Dva dni vlakom za gulagom Jednou z jej najsilnejších ciest bola návšteva Sibíri spojená s miestami bývalých gulagov. Na Sibír sa dostala vďaka známym fotografom, ktorí premýšľali, či by bolo možné v oblasti rozvíjať historický turizmus a zachovať tak pamiatku na pracovné tábory. Už samotná cesta však ukázala, prečo je to také komplikované. Najprv približne dva dni vo vlaku. Potom ešte niekoľko hodín v maršrutke, miestnej hromadnej doprave, kým sa človek dostane do približne tridsaťtisícového mesta. Odtiaľ pokračovala ešte ďalej k pozostatkom gulagu. Miesta spojené s touto temnou časťou sovietskej histórie podľa nej postupne chátrajú. A práve ich odľahlosť spôsobuje, že ich záchrana je mimoriadne náročná. „Reálne za pár rokov to pravdepodobne zanikne,“ upozorňuje. Pre Lexovú je pritom zachovanie takýchto miest dôležité aj preto, aby zostali fyzickým dôkazom minulosti. Podmienky na Sibíri navyše veľmi neprajú ani klasickému turistickému ruchu. Lexová tam bola v lete aj v zime. V zime zažila približne mínus 40 stupňov, v lete naopak teploty okolo plus 30 stupňov. A k nim močiare a komáre. „Nemáte tam obdobie, keď by ste si povedali, že teraz je dobré ísť,“ smeje sa dnes. Sibír ukončila jej 16 rokov vegetariánstva Práve sibírska zima stojí aj za jednou z nečakanejších zmien v jej živote. Lexová bola približne šestnásť rokov vegetariánkou a určitý čas dokonca vegánkou. V Rusku však prišiel zlom. Na Sibíri pracovala vonku pri teplotách okolo mínus 40 stupňov a dovtedajšia strava jej jednoducho nestačila. Spomína, že po pohánke či zemiakoch bola veľmi rýchlo opäť hladná a chlad znášala zle. Miestni jej vysvetľovali, že pri takýchto podmienkach potrebuje sýtejšiu stravu. A tak po šestnástich rokoch prvýkrát opäť ochutnala mäso. Zistila, že pri niekoľkohodinovom pobyte vonku jej výrazne pomáha zvládať chlad a fyzickú záťaž. Neskôr jej zmena jedálnička uľahčila aj cestovanie po Strednej Ázii, Číne a ďalších krajinách, kde nie je vegetariánska strava vždy samozrejmosťou. Dnes mäso nepotrebuje každý deň, no k vegetariánstvu sa už nevrátila. V Moskve ju prekvapilo aj bývanie s cudzími rodinami Rusko jej prinieslo aj menej dramatické, no o to zaujímavejšie kultúrne prekvapenia. Jedným z nich bolo bývanie. Keď prišla do Moskvy, prekvapilo ju, že aj dospelí ľudia či celé rodiny si niekedy nekupujú alebo neprenajímajú celý byt, ale iba jednu izbu v byte. Štvorizbový byt tak môže patriť štyrom rôznym ľuďom alebo rodinám, ktoré spolu nemajú žiadny príbuzenský vzťah. Kuchyňu či ďalšie spoločné priestory jednoducho zdieľajú. Čiastočne ide o dedičstvo sovietskych komunálnych bytov. „Pre mňa to bolo prekvapujúce. Na Slovensku si niečo podobné vieme predstaviť možno pri študentskom bývaní, ale v dospelom živote bývať s úplne cudzou rodinou si veľmi predstaviť neviem,“ hovorí. Aj takéto maličkosti jej podľa nej ukazovali, ako rozdielne môžu byť životné štandardy a očakávania. V Iráne začala utekať. Muži jej pritom chceli iba pomôcť Ak má okrem Ruska vybrať krajinu, ktorá v nej zanechala mimoriadne silný dojem, odpovedá bez dlhého premýšľania: Irán. „Majú veľmi bohatú kultúru, krásnu prírodu a dobré jedlo. Je tam naozaj čo vidieť.“ Ako žena však zároveň zažila situácie, ktoré boli pre Európanku nezvyčajné. Jedna z nich dnes znie takmer komicky. Spod pokrývky hlavy jej vytŕčala časť vlasov. Všimli si to traja miestni muži a snažili sa jej ich zakryť. Lenže Lexová v prvej sekunde vôbec netušila, o čo im ide. Keď sa jej začali dotýkať vlasov a šatky, vyhodnotila situáciu ako útok – a rozbehla sa preč. Muži sa rozbehli za ňou, pretože jej stále chceli pomôcť napraviť pokrývku hlavy. „Oni to mysleli v dobrom, ale ja som mala pocit, že ma idú napadnúť.“ Dnes sa na príhode dokáže smiať. V tej chvíli jej však do smiechu rozhodne nebolo. Aj tento zážitok podľa nej ukazuje, ako rýchlo sa môže cestovateľ dostať do situácie, ktorú interpretuje podľa pravidiel vlastnej kultúry, hoci domáci ju vnímajú úplne inak. Napriek tomu, ako silno ju Irán zaujal, žiť by tam nechcela. Rovnako si už nevie predstaviť ani návrat k životu v Rusku. „Európa je strašne komfortná na život.“ Po návrate domov sa človek sťažuje menej A práve toto považuje za jednu z najväčších lekcií cestovania. „Určite vás to naučí menej sa sťažovať.“ Ako príklad uvádza prírodu. Európania majú podľa nej množstvo nádherných miest na dosah a často k nim stačí niekoľko hodín jazdy. Pri cestách po Rusku zažila situácie, keď len presun na miesto trval deň či dva. Podobné je to so službami. „My riešime, či sa niekto dostatočne usmieva alebo či sa usmieva až príliš. Potom prídete do krajiny, kde ste radi, že tam vôbec niečo je, kde sa môžete najesť, a takéto veci vás prestanú zaujímať.“ Cestovanie jej tak zmenilo aj pohľad na európsky životný štandard. To, čo doma vnímame ako minimum, môže byť inde luxusom. Na pláži vydržala pol hodiny Ak od nej však čakáte príbehy o dovolenkách v all inclusive rezortoch, ste na zlej adrese. Medzi plážou a horami má Lexová jasno. Hory. Keď sa jej kolega počas rozhovoru opýtal, koľko dokáže vydržať na pláži bez toho, aby potrebovala niečo robiť, odpoveď bola výstižná. „Toto leto som to skúšala. Pol hodiny.“ A čo nasledovalo potom? „Začala som vymýšľať program, čo sa ide diať ďalej.“ Rezortové dovolenky preto nie sú jej štýlom. A nezmenilo to ani narodenie syna. Prvé spoločné dovolenky absolvovali napríklad v severnom Nemecku či vo Walese, kde ho ešte nosila v turistickom nosiči. Aj dnes vyberá skôr destinácie, kde sa dá veľa chodiť, objavovať a tráviť čas vonku. Syn podľa nej tento spôsob cestovania zvláda dobre. „Je akčný, takže to nie je až také ťažké.“ Najbližším väčším dobrodružstvom má byť Kirgizsko. Tentoraz ide bez dieťaťa a nejde ani o pracovnú cestu. Na otázku, na čo sa teší najviac, odpovedá opäť bez zaváhania. Na turistiku. Pred kamerou stres nezmizol Hoci dnes pôsobí pred kamerou prirodzene, priznáva, že stres je stále súčasťou jej práce. Sama sa nepovažuje za typ človeka, ktorý by kameru vyhľadával. K moderovaniu sa dostávala postupne. Pred vysielaním sa preto snaží jednoducho prepnúť do pracovného režimu. „Sústredím sa a koncentrujem vyslovene iba na to.“ S úsmevom si spomína aj na televízne začiatky. Pri prvom moderovaní relácie Svet dnes prišla do štúdia bez väčších kamerových skúseností a v jednej chvíli netušila, do ktorej kamery sa má pozerať. S režisérom sa pri závere nepochopili a výsledkom bolo, že svoj pohľad presúvala z jednej kamery na druhú – len nie do tej, do ktorej sa mala pozerať. Postupne pribudla istota aj skúsenosti. Niektoré vlastnosti však zostávajú. Napríklad rýchle tempo reči. Raz sa jej režisér smial, že dokázala pripravený scenár skrátiť približne o 40 sekúnd. Pri príprave rozhovorov má najväčší rešpekt pred ekonomickými a bezpečnostnými témami. Moderátor podľa nej musí nájsť rovnováhu medzi odbornosťou a zrozumiteľnosťou. „Na jednej strane to treba spraviť zrozumiteľne pre bežného diváka a na druhej tak, aby mal hosť na čo odpovedať.“ A keď sa skončí náročný pracovný deň? Na komplikované relaxačné rituály veľa priestoru nezostáva. Doma ju čaká päťročný syn a pracovné problémy tak veľmi rýchlo vystriedajú celkom iné starosti. Možno je to podobné ako pri jej cestách po svete. Stačí zmeniť prostredie a človek zrazu zistí, že veci, ktoré ešte pred chvíľou vyzerali ako veľké problémy, až také veľké nie sú. A ak si Nina Lexová môže vybrať miesto, kde si od nich vyčistí hlavu, s veľkou pravdepodobnosťou ju nenájdete na hotelovom ležadle. Skôr niekde na horskom chodníku.