Актер Франтишек Ковар отмечает 80 лет: «Страх перед старостью не чувствую, но мечтаю о мире»

Strach z veku necítim, aj keď čoskoro som osemdesiatnik. Stále mám rád šport Herec František Kovár onedlho oslávi osemdesiatku, ale - ešte stále sa niečo učí. Ako spomína na svoje školské roky? S akými pocitmi ste išli po prvý raz do školy a čo ste sa tam chceli naučiť? Túžili ste od malička po vzdelaní? Nikdy nezabudnem, ako som išiel po prvýkrát z Mýtnej, kde sme bývali, do školy. Bola to základná škola na Jelenej ulici v Bratislave. Tešil som sa najmä z toho, že tam chodila aj moja staršia sestra Helena, takže - cítil som sa tam hneď dobre. Samozrejme, že som túžil po vzdelaní, ale vtedy to bolo veľmi skromné želanie - chcel som sa naučiť najmä písať a počítať. Začali ste chodiť na Jeleniu, pokračovali ste na gymnáziu na Vazovovej ulici a potom ste študovali na Vysokej škole múzických umení. Kde vás to najviac bavilo? Na každej škole som sa niečo naučil, ale najviac ma to bavilo na VŠMU. Tá škola mala v tom čase vysokú úroveň. Mojím pedagógom herectva bol Ladislav Chudík, na ktorého mám len tie najlepšie spomienky a veľmi som si ho vážil. Jeho asistentkou bola Hanka Kováčiková, ktorá nás tiež veľa naučila o herectve. Pamätám si ju z Novej scény a z filmu Priehrada. Bola to naozaj výborná herečka. Dnes je trocha zabudnutá, dobre, že jej herectvo pokračuje vo vás, jej odchovancoch. Mali ste aj na základnej škole šťastie na takéto osobnosti? Inšpirovali vás? Spomínam si v tomto smere najmä na pani učiteľku matematiky Mrázikovú a na pána učiteľa slovenčiny Kolára. Ten ma podporoval, aby som sa zúčastňoval na recitačných súťažiach a to bolo pre mňa veľmi dôležité. Aký ste boli žiak? Išlo vám učenie ľahko? Do šiestej triedy som mal samé jednotky, potom som začal veľa športovať a známky som si trochu pokazil. Bavil ma futbal, to sme hrávali aj doma s chlapcami na dvore, športu som venoval dosť veľa energie. Cítili sa niekedy prehliadaní ako duchovia? František Kovár a Emília Vášáryová: Radi si vystrelíme z vlastnej staroby V SND pribudla hra Duchovia sú tiež len ľudia - trpko-komická kolektívna meditácia o starobe a jej krutosti, zomieraní a bezmocnosti. V hre ako ,,Účastníci starnutia" účinkujú aj František Kovár a Emília Vášáryová. Ako sa im to pozdávalo? Chodili ste aj do knižnice? Keďže som býval vedľa knižnice, často som si chodil požičiavať knižky, najviac ma vtedy bavili verneovky. Ale zároveň ste boli poetická duša, nielen že ste recitovali verše, ale hrali ste aj divadlo. Kde sa to začalo? Chodil som do dramatického krúžku, ktorý bol vo vtedajšiom Pionierskom paláci (dnes Prezidentský palác). Viedla nás pani Hanka Koštiaľová a dá sa povedať, že to bol môj odrazový mostík k herectvu. Na inú kariéru ste nepomýšľali? Nelákali vás funkcie? Boli ste niekedy napríklad aspoň predsedom triedy? Tak tým som teda nikdy nebol! Ako ste sa chystali na prijímacie skúšky na vysokú školu? Pomáhal vám niekto? Posmelil vás nejaký umelec? To, aby som išiel na herectvo, mi odporučil rešpektovaný Gustáv Valach. Viedol mladých adeptov herectva v amatérskom divadielku Za rampami, kam som chodil aj ja. Na prijímacie pohovory som sa pripravoval ale sám. Bol som potom veľmi rád, lebo na vysokú školu ma zobrali na prvýkrát, a to na takzvaný dišpenz - bez maturity. Učíte sa - okrem pracovných textov - ešte aj dnes? Človek sa učí celý život. To už môžem zodpovedne tvrdiť. A ja sa často učím ešte aj naspamäť - poéziu. Áno, herec sa učí najmä ako profesionál, rôzne texty, ale čo chcete vedieť iba tak, pre radosť? Čo je pre vás hlavným zdrojom poznania a nových vedomostí? Svet okolo nás sa mení tak rýchlo! Už to ma núti všetko si všímať a o všetko sa zaujímať. Prináša nám to stále veľa podnetov na učenie sa. Je úžasné, že sa dnes vieme dostať veľmi rýchlo k informáciám z rôznych oblastí, ale nemali by sme zaspať na vavrínoch. Vzdelávanie sa je o to dôležitejšie. Treba sa v informáciách vyznať. Pomáhate si aj vy umelou inteligenciou? Viete to? Sprostredkovane - cez syna a vnukov. Predpokladáte, že umelá inteligencia zvýši múdrosť na svete? Informovanosť určite, ale či múdrosť? To je na pováženie. Bez vzdelávania to ani teraz nepôjde. Ako môže pomôcť umelá inteligencia hercom? Dokáže rýchlo nájsť správne informácie, ale pokiaľ ide o herecký kumšt – na ten nedočiahne. Ten je v konečnom dôsledku len v samotnom človeku. Aj vy ho máte a onedlho, v novembri, vám budeme vinšovať k osemdesiatinám a k umeleckým úspechom. Vraj sa k jubileu chystá aj dokument o vašom živote a tvorbe. Čo všetko sa tam dozvieme? Dokument chystá filmová spoločnosť Gucman – Bobocký, premiéra bude v novembri a uvažuje sa aj o jeho uvedení v kinách, z čoho sa veľmi teším. Bude to dokument z rôznych ukážok mojej tvorby, ale prehovoria o mne kolegovia a aj moji žiaci, napríklad Tánička Pauhofová, Miško Kubovčík, Martin Mňahončák a ďalší. Bilancujete, ale stále ste v plnom nasadení. Herečky sa ponosujú, že pre zrelší vek dramatici píšu menej rolí. Ako to majú muži? Mne sa zdá, že vy máte teraz veľmi pekné úlohy v divadle. Napríklad o Etudách, ktoré hráte v Modrom salóne SND, idú medzi divákmi veľmi dobré chýry. Tam hráme s Janou Oľhovou rodičov autistického dospelého syna Adama, ktorého stvárnil Juraj Loj. Je to veľmi silné predstavenie, ale takých mám teraz viac, napríklad Deti, Pri močiari mačiek, Salemské bosorky... Ktoré predstavenie chystáte ako jubilejné? Každý herec má právo vybrať si, čo chce na svoje okrúhle narodeniny zahrať. S ktorou hrou oslávite osemdesiatku vy? Bude to Shakespeare – Veselé paničky windsorské. Toto predstavenie mám veľmi rád. Hrám Richarda Shallowa. Chystáte sa aj niečo improvizovať, keďže to bude vaše jubilejné predstavenie? To nie, už z úcty k autorovi. Ale raz ste mali s improvizovaním veľký úspech. Spomeniete si? Niekedy stačí, že sa niekto oneskorí s príchodom na scénu a už musíme improvizovať. Pripadlo to niekedy aj na mňa. Raz sa dve kolegyne zarozprávali za scénou, a ja som mal vďaka tomu dosť dlhý neplánovaný monológ, kým sa neobjavili. Na predstavení boli aj priatelia a tí sa tešili, aký priestor som dostal a aký potlesk som zožal. Niekedy improvizácia dobre dopadne, ale herec si musí vážiť a rešpektovať text autora. Páči sa mi aj jedna vaša spomienka na predstavenie Vejár, keď Karol Machata povedal na javisku Čo som Schrojf? (meno vtedy slávneho futbalistu) a obecenstvo sa vraj dusilo smiechom. Také maličkosti niekedy prejdú do histórie. Možno sa niečo udeje. Zmeňme ale tému - čakáte na oslavách aj tortu? Tajne dúfam, že torta bude. Však tá nesmie chýbať na žiadnom jubileu. V divadle mávame priateľské stretnutia pri takýchto príležitostiach a je to vždy veľmi milé. Kedysi bývalo spoločných posedení vraj viac a veľký úspech mával koláč Milky Vášáryovej či huby Dušana Tarageľa. No osemdesiatka je čosi iné – mali by ste si najmä niečo zvláštne želať. Čo ešte nemáte? Čo by vás potešilo? Neviem, čo by som si mal ešte želať, ale prekvapeniam sa nebránim. No vážne - mne najväčšiu radosť prináša rodina, vnúčatá. Mám z nich veľkú radosť. Čomu sa venujú? Pätnásťročná Zuzka chodí na matematické gymnázium, Hanka je na evanjelickom gymnáziu, Davidko sa zaujíma o štúdium na ekonomickej fakulte a Zuzka študuje dramaturgiu na VŠMU. Spomínali ste, že ste boli jednotkár, kým ste nezačali športovať. Akému športu sa venujete dnes? Mám stále veľmi rád šport a najradšej sa venujem chôdzi. Veľa chodiť je mojou záľubou, pri chôdzi sa dá aj premýšľať aj vnímať krása okolia. Vyzeráte vyrovnaný. Neobávate sa vyššieho veku? Máte z niečoho strach? Strach z veku necítim, ale mám jedno veľké želanie: aby sme žili v mieri.