Немыслимые госправила: университеты платят на 30% дороже из-за бюрократии

Nezmyselné štátne pravidlá. Zaplatili sme o 30 % viac Spomínam si na dobu spred rokov. Keď sme mali na katedre kúpiť počítač, mladí kolegovia strávili celú noc surfovaním na internete, porovnávali ceny, hodnotenia atď. Skončilo sa to tak, že pri obmedzenom rozpočte nakoniec poskladali zo súčiastok z veľkoskladov hotové „delo“. Útvar hodnoty za peniaze by mal z toho radosť. Dnes už asi nie, doba sa zmenila. Ich počínanie by bolo, naopak, hodnotené ako „nehospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami“. Nezorganizovali žiadnu súťaž, len aplikovali „zdravý rozum“. Keď im to legislatíva neskôr zakázala, museli sme kupovať u vysúťaženého predajcu. A platili sme často aj o 30 % viac ako v prvom obchode, ktorý by sme navštívili. Stali sme sa „dojnou kravou“ dodávateľa. Bola to riadna facka od štátu mladým. No papierovo to bolo „hospodárne“. Aj som skúsil s tým niečo urobiť. Využil som starú známosť s vtedy vplyvným poslancom. Vysvetlil som mu situáciu a odporučil jeden „zlepšovák“. Vtedy sa znovu otváral zákon o verejnom obstarávaní, navrhol som, aby sa doň vložila táto veta: „Organizácia má právo kúpiť tovar či službu aj u iného dodávateľa, ak je jeho ponuka preukázateľne výhodnejšia ako u vysúťaženého dodávateľa s rámcovou zmluvou.“ Nestretlo sa to s pochopením. Každý si urobí názor sám. Neskôr sa nákup výpočtovej techniky ešte všelijako menil, ale v zásade nie k dobrému. Teraz môžeme kupovať zo skromnučkého univerzitného katalógu. Zriedka použiteľné: keď na to prišlo, v kategórii tablety som ich tam našiel presne nula. Alebo môžeme vybavenie vysúťažiť. Keď som šiel touto cestou, tak až po štyroch mesiacoch som mal tovar „už-už“ dostať. Presne o jedno euro (bez DPH) lacnejšie, ako bola jeho cena v čase zadávania do súťaže v prvom obchode. Keď k tomu prirátam, koľko času a koľko ľudí sa venovalo tomuto nákupu, bolo to skutočne veľmi „hospodárne“. Zato v súlade s pravidlami. Nejdem sa rozpisovať o ďalších bizarnostiach. Napríklad o peniazoch rozdelených na nekapitálové a kapitálové (hranica medzi nimi sa nevalorizovala od čias slovenskej koruny), čo samo osebe vedie k rôznym hospodárskym paradoxom. Vo všeobecnosti platíme cenu za zlé pravidlá a nedôveru. Rovnako ako za „dôveru“. Pár rokov som sledoval, ako sa majitelia pokúšajú predať outlet vo Voderadoch. Každou neúspešnou dražbou sa cena znížila o nejaký ten milión. Reálna cena sa generovala takto, nie na základe nejakého znaleckého posudku. Nakoniec kupec zaplatil päť miliónov eur, aby ho predal o päť rokov neskôr za 17 miliónov eur. Za „štátne“ (ďalšia facka od štátu nielen mladým). Zodpovedný, podpredseda vlády Peter Kmec (Hlas – SD), síce následne podal demisiu, ale krátko nato bol bez hanby vymenovaný za veľvyslanca v Taliansku. Má „dôveru“. Pravdupovediac, vlastne celkom dobre reprezentuje našu krajinu. Keď si potom predstavím, ako by boli ,,popoťahovaní" mladí kolegovia, keby kúpili niečo síce výhodne, ale bez súťaže. Sotva by skončili s odmenou – vládnou trafikou. Už ako anekdota sa občas objaví Robertom Ficom donekonečna a v rôznych variáciách omieľané „za všetko môže vláda Ivety Radičovej“. Niečo na tom však je. Za jej vlády sa totiž prijala povinnosť zverejňovať všetky zmluvu v centrálnom registri. Nie každého to v zlodejstvách zastaví, ale bez tohto pravidla by sme tu mali ešte iné eldorádo. Aj tak sa čudujem, že sa všetko nekupuje cez ministerstvo obrany. Zlatý „utajený režim“. Za taký múr sa kadečo schová. A najlepšie, keď sa ten múr ešte i okázalo natrie. To sa pozornosť sústredí naň, nie na to, čo sa deje za ním. Nie každý tomu dôveruje.